Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


1561. Jezuiti v Trnave

24. 5. 2013

 

     Spoločnosť Ježišova vstúpila po svojom vzniku roku 1540 do obrovského európskeho myšlienkoveho a sociálneho zmätku, do hádok a náboženskych vojen, čo poznačilo natrvalo jej dejiny. Urobila pokus uskutočnit' ideál ľudi "ukrižovaných svetu, ktorým svet je ukrižovaný" v službe Kráľovi, "ktorému všetko žije".
     Na báze faktografie sa pokúsime komentovat' činnost' jezuitov v Trnave a odkryt' centrum tejto činnosnosti. Nie s tajnostkárskym upodozrievaním, známym a vrcholiacim v 18. storočí, ale s najvyšším taktom i pokorou zároveň, čo je azda vždy povinnosťou historika, približujúceho sa k objektu svojho výskumu.
     Prítomnost' Spoločnosti Ježišovej v Trnave ma štyri obdobia: 1. roky 1561-1567; 2. 1615-1773; 3. 1853-1950; 4. (1950) 1968 - dodnes.
 
1. obdobie: 1561-1567
   V liste P. Le Jaya z Dillingenu roku 1545 zakladatel'ovi P. Ignácovi je správa o biskupovi uhorskej krajiny, ktorý prejavil záujem o text jeho kázne; bol ním diplomat a kráľovský kancelár Mikuláš Oláh, ostrihomský arcibiskup, sídliaci v Trnave, ktorý správne a dobre odhadol pravdepodobný trend budúcich rokov a jezuitov pokladal za najvhodnejších na výchovu diecézneho kňazstva. Myšlienka dozrievala. Roku 1554 zakladatel' rehole P. Ignác súhlasil v liste Mikulášovi Oláhovi so založením uhorského kolégia v Trnave (collegium hungaricum inchoari). Po mnohonásobnej výmene listov a osobných rokovaniach medzi arcibiskupom M. Oláhom, generálnym predstaveným rehole P. J. Lamezom, nemeckým provinciálom P. P. Kaníziom a viedenským rektorom P. J. de Vittoriom došlo k založeniu až neskôr len pre zhoršenú vojenskú situáciu. M. Oláh žiadal desat' učiteľov a profesorov teológie so znalosťou mad'arčiny, nemčiny a slovenčiny a na ich materiálne zazpečenie plánoval venovat' výnos opátstva Krasnej nad Hornádom. Požiadavkou Spoločnosti bola vhodná budova, vlastný kostol a fundácia pre trinast' osôb. Trvalo znovu trochu dlhšie, kým sa veci vyjasnili a prví jezuiti, P. ThDr. Jan Seidel a Anton Ghuse, prišli do Trnavy 23. apríla 1561. Hned' začali vyučovat' na mestskej škole a cisársky architekt Pietro Ferrabosco prestaval pre nich budovu budúceho kolégia (na rohu Ulice Jana Hollého a Mikuláša Schneidera Trnavského), ktorú pre jezuitov kúpil sám arcibiskup. Už vo svojom testamente (14. septembra 1562) venoval M. Oláh kolégiu tiež 2 000 zlatych.
   Jezuiti začínali činnosť v Trnave nezvyčajne: slávnostnou trojdňovou dišputou (pred Vianocami 1561) z humanitnych vied, filozofie a teológie - a program si dali vytlačit' vo Viedni.  Roku 1562 vyučovali už v štyroch triedach. Škola mala vyše sto žiakov. Súčasne s jezuitskou školou pôsobila aj mestská škola. Od roku 1566 na navrh P. Lanoya mali zostat' nižšie triedy mestu, poeika a rétorika mali patriť jezuitom. Až po Veľkej noci 1567 viedli jezuiti obidve školy. Jedenásti jezuiti tvorili osadenstvo trnavského kolégia: dvaja pátri, dvaja magistri, pät' novicov školastikov dvaja bratia novici. Vačšina z nich nemala skončeminú rehol'nu formáciu. Začali sa spory s kapitulou i trnavským farárom Mikulášom Telegdym, či sa jezuitskí žiaci majú zúčastnovat' bohoslužieb v dóme. V lete 1562 vypukol v Trnave mor, jezuiti školu rozpustili a opatrovali chorych. Traja jezuiti v službe blížnych zomreli. Jezuitov vel'mi zaťažovala aj zemepánsko-sudcovská povinnost' na majetkoch v Krásnej, farárske povinnosti v Ružindole, kam na nedel'u chodieval jeden kňaz spovedat', krstit', sobášit', kázať, slúžiť omšu. A ich hlavnou úlohou mala byt' škola, neskôr už päťtriedna.
     Kolégium v Trnave štartovalo a pokračovalo s vonkajšími i vnútornými problémami. Jezuiti, ktori prišli do Trnavy, nerozumeli dobre prostrediu a povahám vedúcich osobností v meste. A len so znalosfou latinčiny tu nevystačili. O pastorácii okrem kázni by sa dalo ťažko hovorit'. Nepoznáme prípad, že by davali exercície.
     Dňa 3. apríla 1567 prichádzal do Trnavy P. V. Maggio a mesto videl z diaľky ,,ako ohnivé mo­re". Medzi 150 domami zhorelo aj ťažko začínajúce kolégium. O mesiac umrel rektor kolégia P. Peter Hernát, do ktorého sa vkladali veľké nádeje. Preto provinciál navrhol ústrediu v Ríme, aby sa kolégium v Trnave zrušilo, arcibiskup súhlasil ťažko a súhlasil aj cisár. Budovu prevzal M. Telegdy, mestsky farár, polovicu záhrady zas seminár. Dňa 15. septembra 1567 sa rozišli členovia kolégia do iných domov Spoločnosti.
     Títo prví jezuiti v Trnave mali aj ľ'udský rozmer. Neboli žiadnymi skutočnými formátmi. Predstavení ich pozbierali zo všetkých kútov Európy a, úprimne povedané, nestačili situáciu v Trnave zvládnut'. Nestihli sa vlastné ani sformovat' do ignácovskej družiny. Úlohy presahovali ich možnosti. materiálne starosti ich doslova vyčerpali. Ich údelom bolo zasiahnút' v Trnave do dejín výraznejšie, ale až neskôr.
 
2. obdobie: 1615-1773
    Mapa Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej z roku 1773 je v oblasti dnešneho Slovenska do­slova posiata kolégiami, rezidenciami a misijnými domami. Trnava je medzi nimi hviezdou prve veľkosti. Ani jedna čast' habsburskej monarchie nebola taká prehustená — a jezuiti vedeli prečo. Bola to nielen okupácia väčšiny územia Uhorska Turkami, ale aj ekonomický, politický a kultúrny význam územia dnešného Slovenska, na ktorom sa vlastne v tomto období odohrávali dejiny uhorského štatu. Na tomto území pôsobili jezuiti aj v obdobi 1567-1615, a to v Kláštore pod Znievom v Šali, v Košiciach, na Makovickom panstve, v Humennom a v Bratislave. Po Bočkajovom povstaní presadila protestantská šľachta na Bratislavskom sneme roku 1608 článok VIII. De patribu Jesuitis — ním sa znemožnoval ich návrat do Uhorska a vlastnícke právo na nehnutel'nosti.
     Arcibiskup F. Forgáč si pozval roku 1608 k sebe do Bratislavy niekoľkých jezuitov ako poradcov-kazateľov; medzi nimi vynikol P. Peter Pázmaň (narodený 1570), profesor filozofie a teológie kazatel', polemik a spisovatel', ktorý sa providenciálnym riadením stal po smrti Forgáča (1616 ostrihomským arcibiskupom. Na jeseň roku 1615 prevzal v Trnave P. M. Káldy kľúče od bývalého dominikánskeho kláštora, kde začínalo nové jezuitské kolégium. Pätnást' rokov pripravoval P. Pázmaň univerzitu; už roku 1619 daroval Trnave jeden dom pre knižnicu, d'alší pre internát chudobných a tretí pre šľachtický konvikt.
     Dňa 12. mája 1635 kardinál P. Pázmaň vydal v Bratislave listinu o založení Trnavskej univerzity, zatiaľ s fakultou filozofickou a teologickou s možnosťou rozšírit' ju o ďalšie fakulty, 23. júna 1616 ju akceptoval aj generálny predstavený rehole M. Vitelleschi a 18. septembra 1635 aj cisár Ferdinand. Dal jej všetky výsady, aké majú iné univerzity v zahraničí. Dňa 13. novembra 1635 Trnavskú univerzitu slávnostne otvorili za veľkej účasti ľudu, šľachty a kléru. Pázmaň odovzdal univerzitu jezuitom a prvým rektorom sa stal P. Juraj Dobronoki. Už na druhý deň sa začal semester prednáškou P. Martina Palkoviča, rodáka z Chtelnice, o podstate rozumovej filozofie. Dobudovaniu fakúlt venovali jezuiti prvoradú pozornost'. Roku 1667 sa pričinením arcibiskupa Juraja Selepčéniho otvorila na Trnavskej univerzite aj právnicka fakulta a zásluhou dvora 14. decembra 1769 vznikla lekárska fakulta.
     V  rokoch   1629-1636  stavali  Antonio Canevale a Pietro  Spazzo unlverzitnú baziliku v Trnave, ktorá patrí k najkrajším ranobarokovým stavbám v Európe. Dňa 30. augusta 1637 ju posvätili, prvú omšu tu slúžil ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši; kardinál Pázmaň sa dokončenia nedožil.
     Jezuiti vel'mi skoro a rýchle pochopili význam tlače a mnoho energie venovali vybudovaniu univerzitnej tlačiarne. Postupne sa stávala najlepšie zariadenou tlačiarnou Uhorska. Kým ju nepresťahovali z Trnavy do Budína, vydala vyše pät'tisíc titulov (latinsky, slovensky, maďarsky, nemecky a v d'alších jazykoch). Pre ňu pracovali vlastné papierne v Kláštore pod Znievom a vo Svätom Michale v Liptove.
     Univerzita mala bohatý archív, vlastnú knižnicu uloženú v štýlových barokovýych skriniach (niektoré ochraňuje Spolok svätého Vojtecha i Západoslovenské múzeum v Trnave), kabinety, zbierky, botanickú záhradu, astronomické observatórium, veľkú zahradu Stella pod južnými hradbami mesta s rekreacnym zariadením, lekáreň, farmu a zotavovňu v Bielom Kostole.
     To všetko bola len prepotrebná materiálna základňa, na ktorej jezuiti rozvinuli všestrannú činnost', predovšetkým vnútornú rehol'nú duchovnú aktivitu, určovanú pravidlami: od hodinového ranného rozjímania, svätej omše, čítania, spytovania svedomia, skutkov kajúcnosti. Z denníka prvého rektora Trnavskej univerzity sa dozvedáme hned' z prvých stránok o obnove rehol'ných sl'ubov komunity, o začiatku pôstnych pobožností ,,40 hodín", o rozdeľovaní breviárov novým subdiakonom, o povolení jednému magistrovi robiť si exercície z nábožnosti. Vedecké formovanie budúcich kňazov bolo zdĺhavé, tvrdé, s premnohými skúškami, trojročné štúdium filozofie, jedno-trojročná pedagogická prax na gymnáziach, štvorročné štúdium teológie. veľké úlohy sa pri výstavbe budov, správe majetku, v tlačiarni zverovali rehol'nym bratom, ktorí odviedli kus anonymnej, ale prepotrebnej práce.
     Aj v tejto súvislosti treba naplno a jasne povedat', že Trnavská univerzita mala nesmierny význam pre slovenský národný a kultúrny život, význam doteraz nedocenený, ktorý si skoro vyžiada obsiahlu monografiu od slovenského historika. Trnavskú univerzitu jezuiti nebudovali z tohto dôvodu, im išlo o duše, o Božiu vec. Kultúmy význam Trnavskej univerzity vyplynul z toho úplne prirodzene. Často sa opakovala situácia, že pátri, ktorí venovali dlhé roky vedeckému výskumu a univerzitným katedrám, keď ich predstavení poverovali kazňami, katechézami, spovedaním, misiami, správali sa ako vtáci, ktorým sa otvoria dvere klietky. Hodne času a síl jezuiti venovali pastoračnej praci vo väznici a xenodóchiu (chudobinci) mesta Trnavy a pri infekčných chorobách opatrovaniu chorých. Trnavská univerzita mala aj veľkú, liekmi bohato dotovanú lekáreň, ktorá bezplatne slúžila  mestu a okoliu. V trnavskom jezuitskom kolégiu sa postupne vytváralo misijne centrum takmer pre celé uhorské územie, dokonca aj pre územie obsadené Turkami, a zahŕňalo aj prácu medzi greckokatolíkmi, posudkovú pastoráciu v Komárne i Leopoldove. Aj niekolkí vyčerpaní zámorskí misionári dožívali svoj život v Trnave (P. Ladislav Oros, umrel 11. septembra 1773). Percentuálne najväčšiu časť činnosti jezuiti venovali výchove - nielen vedeckej a rozumovej - a len vd'aka ich výchovnému systému, taktu a skúsenostiam dokázali udržat' disciplínu v tisícke študentov. Pri jednej vzbure študentov proti mestskeému magistrátu a jeho polícii (roku 1744), ked' sa už tasili šable a nabíjali pištole, stačil príichod dvoch pátrov, aby sa situácia upokojila. A iste nemožno hodnotit' ako len číru straníckost', keď v analogických sporoch s mestom stáli jezuiti vždy na strane svojich zverencov; pre ich odchýlky mali vždy najväčšie pochopenie. Skladbu a činnost' studentských orga-lnizaácií na Trnavskej univerzite farbisto opísal bratislavský evanjelicky farár a polyhistor Matej Bel  druhom zväzku svojich Notitia Hungariae novae. Divadelnú a hudobnú činnost' jezuitov v Trnave hodnotili povolanejší (S. Weiss-Nägel, Jurovskýy), pripomenieme len, že aj javiskovej technike venovali zvýšenú pozornost'.
     Ked' ešte dodáme, že jezuitské školstvo bolo bezplatné (pri stravnej jednotke roku 1990 len stravovanie komplexov Trnavskej univerzity vyšlo na 50 000 Kčcs denne), je pre nás skoro nepochopitel'né, ako stihli jezuiti ešte zabezpečovat' ostatnú pedagogickú, vedeckú, stavebnú činnosť Trnavskej univerzity. Aj tak obdivovanú činnost' a výkonnost' tlačiarne Trnavskej univerzity vykonávalo dohromady pár ľudí, ktorých možno sčítať na prstoch jednej ruky (rektor M. Sentiváani vedel sám sádzať' a ilustrovať knihy). Dnes sú na to potrebné stovky odborných redaktorov vo vydávateľstvách. A nemožno ani povedat', že by knihy z trnavskej univerzitnej tlačiarne boli vzhl'adovo nepekné.
      Mnoho bolestných výčitiek a nedorozumení sa dostalo do vzt'ahov jezuitov a evanjelikov. Aj pri priznaní vlastných vín zo strany jezuitov môžeme úprimne povedať, že pôvodné stretnutia mali charakter dialógu, do polemiky sa dostali až po bratislavskom sneme a pri realizácii tézy "cuius regio - eius religio" aj zo strany katolíckej šľachty. V zmýšľaní vtedajšej doby spása duší a ich záchrana pre večný život motivovala činnosť jezuitov primárne, čím nechceme povedat', že dnes nie. Ale nakoniec prevážili normálne, dobré ľudskée vzt'ahy: Cantus catholici a Citara sanctorum majú spoločný piesňový základ, pri morových epidémiaách slúžili jezuiti ako ošetrovatelia všetkým, takisto aj ich slávne lekárne. Jezuiti objednávali pálené tehly na stavbu univerzitnej baziliky u anabaptistov v Dechticiach, v univerzitnej tlačiarni ako technici pracovali aj protestanti. P. Jan Lingoj vymohol zo zajatia od tureckého velitel'a evanjelického kazateľa Jána Pilárika, manželka evanjelického kazateľa Krmana zachránila P. Františka Nedeckého roku 1672 pred rozzúreným davom v Turej Lúke. Tlačiareň Trnavskej univerzity vydala roku 1765 dielo J. G. Schwandtnera Scriptores rerum Hungaricarum so štyridsat'strankovým úvodom Mateja Bela, evanjelického farára v Bratislave. Košickí jezuiti tlačili v niekoľkých vydaniach Janua linguarum od J. A. Komenského. Nakoniec predsa len pôsobila Kristova prosba: "... aby všetci jedno boli" a prikaz nedolomiť -nalomenú trstinu. V tejto oblasti sa vytváralo primnoho výčitiek umele, zámerne a bez poznania reality.
       Do tejto všestranne rozvinutej činnosti v službe Krista kral'a, v ktorej bolo najväčšou túžzbou každého jezuitu vyznačiť sa (excellere) a urobiť viac (magis), ako sa bežne žiadalo, vstúpili 11. októbra 1773 traja kráľovskí komisári a prečítali zhromaždenej nechápajúcej komunite breve pápeža Klementa XIV. Dominus ac Redemtor, rušiace Spoločnosť Ježišovu na celom svete. Historici vyčísľujú podiel tlaku portugalského, španielskeho a francúzskeho dvora na pápeža, podiel diplomatických intríg a nenávisti k cirkvi, priamo zameranej proti jezuitom, ale nikdy nebudú môcť vystihnút' mieru bolesti a zároveň poslušnosti ku Kristovmu námestníkovi a to, čo sa vtedy dialo v duši každého jezuitu.
    Trnavské akademické kolégium sa rozišlo, aby jednotliví členovia dožívali svoju tragédiu osamelí. Univerzita ešte štyri roky v Trnave živorila, až ju na jeseň roku 1777 prest'ahovali do Budína. Prázdne budovy v Trnave dostala po čase armáda.
 
 
3. obdobie: 1853-1950
      Pruský kráľ Fridrich II. a ruská cárovna Katarína II. nesúhlasili s promulgáciou pápežskeho bre­ve a v ich krajinách pokračovala Spoločnosť Ježišova predovšetkým vo vyučovaní na školach. Pápež Pius VII. po návrate z napoleonského zajatia do Ríma obnovil 7. augusta 1814 bulou Sollicitudo omnium ecclesiarum Spoločnosť Ježišovu na celom svete.
      Na rakúske územie, do Haliče, prišli prvi jezuiti z Ruska už roku 1820 a roku 1823 vznikla samostatná Haličská provincia s domami v Tarnopole, Starej Wsi, Nowom Saczu, Ľvove. Do noviciátu tejto provincie poslal 7. októbra 1823 kardinál Alexander Rudnay šesť chlapcov, aby mohol uviesť jezuitov do Uhorska.
    Na arcibiskupskom gymndáziu v Trnave už2 v školskom roku 1852/1853 vyučovali ako profesori traja jezuitskí pátri z Haličskej provincie. Dňa 22. mája 1853 (nedeľa Najsvätejšej Trojice) odovzdal ostrihomský arcibiskup Jan Scitovský, Slovák, jezuitom kostol Najsvätejšej Trojice aj s priľahlým kláštorom.  V dome hneď otvorili noviciát pre Rakúsku provinciu (8 novicov). Hlavnú činnosť jezuiti zamerali na pastoráciu: kázne, spovedanie, misie.
  Pedagogickou činnosťou - v Trnave bolo už len gymnázium - predtyým poveril arcibiskup diecéznych kňazov.
     Roku 1898 prevzali jezuiti od Adolfa M. Melíšeka, farára vo Veľkých Levároch, vydávanie časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. Mesačník vydávali potom v Trnave až do roku 1948 a okolo neho sa začali budovať základy budúceho vydavateľstva časopisov a kníh. Už roku 1924 začali vydavať časopis Mariánska kongregácia a roku 1928 Katolícke misie. Mnoho pozornosti jezuiti venovali bratstvám, kongregáciam i náboženským divadelným predstaveniam (P. Andrej Čambál pašiovým hrám od roku 1913).
    Dôležitým zásahom do organizacie jezuitov bol rozpad Rakúsko-Uhorska. Do novovzniknutej Česko-slovenskej provincie (utvorila sa 8. decembra 1919) sa prihlásilo optovaním 38 členov; od roku 1931 vznikla Slovenská viceprovincia. Starý názov Tovarišstvo Ježišovo si ponechali českí je­zuiti, na Slovensku sa presadil ako uradný názov Spoločnosf Ježišova.
    Noviciát preložili roku 1930 do Ružomberka, v Trnave otvorili roku 1932 malý seminár Stanislavov s najvyšším počtom 40 gymnazistov. V rokoch 1942-1945 tu bol Filozofický inštitút a od roku 1949 Teologický inštitút.
     V noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadila bezpecnost' a ľudové milície aj dom jezuitov v Trnave, ako všetky mužské kláštory v Československu tej noci. Po zbalení najnutnejších osobných vecí previezli trnavských jezuitov - boli medzi nimi aj poslucháči teológie z Čiech - autobusy do Jasova, neskôr do Podolinca. Nasledovali známe peripetie: internovanie, vojenská služba v pracovných technických práporoch, pracovné nasadenie, súdy, väzenie, ale predovšetkým pokorné poznanie, že Boh nepotrebuje nikoho pre realizaciu svojich plánov.
    Ani po násilnej likvidácii kláštora nemožno hovoriť o úplnom odchode jezuitov z Trnavy. Začali sa tu objavovat' už koncom roka 1950 v civilných zamestnaniach a ich rady rástli. V polovici päťdesiatych rokov urobil hodne organizačnej práce P. Ľudovit Buček svojou nenápadnost'ou a odvahou. Dňa 1. januára 1969 prevzali jezuiti správu kostola Najsvätejšej Trojice (P. František Bednár a P. Emil Krapka do apríla 1974). Oficiálne a slávnostne znova 1. januára 1990. Od sedemdesiatych rokov fungoval v Trnave Teologický institút s prednáškami, dizertáciami, skúškami.
    Začiatkom roka 1990 požiadali o vrátenie budovy konfiškovanej roku 1950. Rada Okresného národného výboru v Trnave súhlasila s postupným uvol'nením budovy a uzniesla sa postavit' pre Štatny okresný archív v Trnave novú účelovú budovu, aké už majú viaceré archivy v iných slovenských okresoch. Prípravné práce sa urýchlene rozbehli.
     Slovenská provincia Spoločnosti Ježišovej otvorila v Trnave v júli 1990 svoj noviciát, pripravuje sa urýchlená úprava priestorov v uvoľnenej časti budovy, kde by mohli nájst' strechu nad hlavou roztratení členovia rehole, ale predovšetkým pripravované vydavatel'stvo náboženskej literatúry Dobrá kniha (časopis Posol, Viera a život). tlačiarenská technika prichádza od slovenských jezui­tov v Kanade.
     Záverom treba odpovedať na otázku, čo jezuiti urobili pre Trnavu, čo pre Trnavu znamenali. Keďže ich činnost' bola mnohovrstvová, možno ju v takomto zjednodušenom prí'spevku aspoň sumarizovat':
1.    vybudovali univerzitný areál s bazilikou, kolégia a semináre na východnej strane Holleho a Halenárskej ulice; najvyššie orgány Slovenskej republiky vyhlásili tieto objekty za národnu kultúrnu pamiatku;
2. vybudovali Trnavskú univerzitu vnútorne s archívom, knižnicou, zbierkami, tlačiarnou, observatóriom, botanickou záhradou, lekárňou, farmou a vilou v Bielom Kostole;
3.  veľkoryso a moderne spravovali zverené domíniá v Kláštore pod Znievom, v Šali, v Kraásnej nad Hornádom ako materiálnu zakladňu pre objekty a ich činnost' v Trnave;
4.  pedagogickým a tlačovým pôsobením Trnavskéj univerzity znamenali nevyčísliteľný prínos do kultúry mesta, celého národa a štatu;
5.  vydavanim Posla v rokoch 1898-1948 udržiavali vieru a reč v slovenskom národe v dobach najt'ažších;
6.  káznami, katechézami, spovedaním, charitatívnou činnost'ou pomáhali Trnave v morálnej obrode;
7.  duchovná a intelektuálna formácia mnohých jezuitov v 17.- 20. storočí sa diala v Trnave, a to nepostihnuteľne, čo sa vytvára medzi človekom a Bohom prevažne na kľakadlach v celách, kaplnkách a kostoloch, potrebuje tiež milieu - a tým bola Trnava; transcendentálna radiácia ju zásahovala spätne.
     Jezuiti si aj sami boli tak trochu vedomí, že pre Trnavu niečo urobili. Pri jednom veľkom spore s mestom na prelome 17. a 18. storočía pre vyčiny študentov naznačil rektor Trnavskej univerzity, že "nebyt' v Trnave univerzity, nik v Európe by o tom meste nepočul".
   Nechajme vysloviť najvnútornejšie tajomstvo rehole jej dobrému znalcovi P. Petrovi Lippertovi, SJ, poslednými vetami jeho knihy K psychológii jezuitskej rehole (1912) takto: "V duši každého jedného jezuitu žije jediné želanie, ktoré ako zápalná obeta každé ráno a každý večer stúpa k nebu, aby on sám a jeho rehoľa nestali sa nikdy nehodnými slúžiť božskému majestátu, dokedy sa to bude jemu páčiť."
     Ak sa raz bude znova uvažovať o vydaní Dejín Trnavy, bude treba do nich zaradiť kapitolu Jezuiti v Trnave a povedať naplno to, čo sa doteraz zahaľovalo a zahmlievalo.
 
LITERATÚRA                                                                                                        
LUKÁCS, L.: Monumenta antiqwe Hungariae. I.-III. zv., Romae 1969,1976,1981.
KRAPKA, E. - MIKULA, V.: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Trnava 1988, strojopis, 1014 s.
(Napísané pre zborník venovaný prof. Dr. Jozefovi Novákovi, DrSc.)

 autor článku: Univ. prof. PhDr. Jozef Šimončič, CSc. (Viera a život, 1,1991, 2, s. 92-99.)

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.