Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


1576. Príbeh rodiny Koppelovcov

9. 7. 2014

 

      Rodina Koppelovcov1 sa zo spomienok Trnavčanom vytratila už dávno, spolu s priamymi svedkami dávnych udalostí. Našťastie, zostávajú archívne pramene, ktoré môžu trocha poodkryť oponu udalostí okolo Koppelovej vily. Náš príspevok sa snaží sumarizovať zistené informácie a doplniť ich svedectvami pamätníkov. Napriek tomu veľa otázok na svoje zodpovedanie stále čaká.

     Prvé zmienky o prítomnosti rodiny Koppelovcov v Trnave sa dochovali v trnavskom archíve z roku 1576 (ide o testament K. Kopplovej, rodenej Rosenbergerovej). Keďže členovia rodiny boli židovského vierovyznania (aspoň dokázateľne v 19. a 20. storočí), v spoločenskom a hospodárskom živote Trnavy sa mohli významnejšie uplatniť až začiatkom 19. storočia, keď v rámci integračných procesov vstúpili do všeobecnej platnosti a verejného povedomia reformné tolerančné patenty Jozefa II. (tolerančný patent pre židov v Uhorsku bol vydaný v roku 1789, avšak mnohé jozefínske nariadenia boli plne rešpektované až v priebehu 19. storočia). Tieto dovoľovali židom nielen slobodne vykonávať viaceré povolania, usídľovať sa v mestách, stavať si v nich svoje chrámy, ale aj uplatňovať sa vo verejnom živote a na verejnej správe miest a obcí.

     Prvým známym, hospodársky a spoločensky úspešným členom rodiny bol Mojžiš Koppel, ktorý bol prenajímateľom mestského pivovaru, ku ktorému neskôr prislúchal aj tzv. Káčerov majer. Po čase sa stal jeho vlastníkom, po ňom aj jeho syn Samuel, a po jeho smrti prešiel do rúk Heinricha Kátsera, manžela dcéry Samuelovej netere Rózy. Mojžiš bol tiež virilistom, teda členom mestskej rady zvoleným z platiteľov najväčších daní v meste – najmajetnejších občanov mesta.

     Mojžišov druhý syn, Jozef Koppel (nar. cca v roku 1824), bol otcom neskoršieho vlastníka Kopplovej vily Ignáca Koppela. Jozef Koppel patril až do svojej smrti k najmajetnejším poľnohospodárom v Trnave, podľa záznamov magistrátu mesta Trnavy sa v správe majetku angažoval ešte v roku 1898. Bol vlastníkom jedného z najväčších objemov poľnohospodárskej pôdy v katastri mesta Trnavy. Jozef Koppel zomrel 9. februára v roku 1899 a jeho manželka Fanny (Francisca) Rechnitzová- Koppelová 3. júna roku 1909. Po ich smrti prešiel majetok do rúk jeho detí. Silnú väzbu rodiny na Viedeň naznačuje skutočnosť, že nekrológy oboch manželov boli uverejnené v tunajšom periodiku.

     Dedičmi majetkov sa stali dcéra Róza a synovia Ignác (nar. 24. 1. 1861) a Adolf (nar. 12. 3. 1865, zomrel 4. 9. 1928 vo Viedni) Koppelovci. Keďže Adolf po svojej svadbe s Idou rod. Herzlovou zostal natrvalo žiť vo Viedni (začiatok 20. storočia), majetky v Trnave spravoval pravdepodobne len Ignác.

     O Ignácovi vieme, že bol predsedom školskej stolice a zaslúžil sa o vybudovanie vodovodu pre židovskú neologickú cirkevnú školu. Do roku 1918 – prípadne 1921 (keď bola pretransformovaná štátna správa) bol tiež členom mestskej rady mesta Trnavy. Po roku 1918, ako reprezentant monarchie neslovanskej národnosti so židovským vierovyznaním, sa z verejného života mesta stiahol (resp. nebol opätovne zvolený za člena mestskej rady). Spolu s bratom Adolfom bol v mestských záznamoch spomínaný len sporadicky, napríklad v rámci iniciatívy mesta na vybudovanie nového trhoviska, na ktoré predali mestu v roku 1925 pozemky).

     Ignác bol ženatý so Charlotte (Šarlotou) rod. Ungár, príp. Unger. Charlotte pochádzala z Viedne, rovnako ako manželka Adolfa Koppela, ktorý bol vo Viedni aj pochovaný. Aj svadba sa konala, rovnako ako Adolfova, vo Viedni v Stasttempel. Spolu mali dve deti, dcéru Mimi a syna Arpáda Augusta (prípadne Augustína, Gustyho nar. v roku 1895). Dnešnú Koppelovu vilu si zvolil za svoje sídlo medzi rokmi 1895 až 1914. V roku 1895 bol na katastrálnej mape mesta ešte na jej mieste zaznačený pozemok s dvoma objektmi patriaci Anne Dohnálovej (príp. Dohnákovej). Najstarší dvojpodlažný objekt s pôdorysom v tvare písmena L bol situovaný v juhovýchodnom rohu parcely. Vznikol niekedy po roku 1820, keď boli odbúrané Stullpuchlerská mestská brána a časť opevnenia v tejto lokalite (na konci Štefánikovej ulice), ale najneskôr v roku 1865, keď už bol na Nemečkayovom pôdoryse mesta zaznamenaný prvý, pôvodný dvojpodlažný objekt. Podľa katastrálnej mapy mesta z roku 1895 bola neskôr k nemu pristavaná v južnom závere parcely jednopodlažná, pravdepodobne hospodárska stavba tvaru lichobežníka. Obe budovy navzájom oddeľoval úzky priechod a v pôdoryse sledovali z Františkánskej ulice líniu mestského opevnenia.

Katastrálna mapa mesta Trnavy, r. 1895 (výrez)

 

     Nová vila, ktorá bola výsledkom prestavby pôvodných objektov Ignácom Koppelom, bola jednotne dvojpodlažná, poňatá v historizujúcom slohu. Jej prvé podlažie, orientované do ulice Zelený kríček (pôvodne ulica Zeleného stromu a v období počas II. svetovou vojnou na krátky čas Vajanského ulica), pravdepodobne slúžilo ako obslužné zázemie objektu (priestor pre služobníctvo a uskladnenie poľnohospodárskej techniky), časť orientovaná do Františkánskej ulice bola reprezentatívna, určená na súkromný aj spoločenský život rodiny. Služobníctvo do nej malo prístup z najstaršej časti objektu priechodom ústiacim priamo na schodisko a samostatným schodiskom umiestneným v arkieri (dnes sa na jeho mieste nachádza prístavba galérie). Priestory určené pre rodinu svojím členením pripomínali dispozíciu kaštieľa (napr. priechodnosťou miestností, tzv. enfiládou – dverami umiestnenými v strednej osi dispozície), čo na svoje expozičné zámery neskôr využila Galéria Jána Koniarka. Veľmi zaujímavým prvkom celého priestoru je hala so schodiskom, ktorého nástup bol v časti od ulice Zelený kríček, čo je viditeľné podľa umeleckého zvýraznenia nástupného stĺpika schodiska s dreveným dekoratívnym obložením.

     Neoddeliteľnou súčasťou vily bola záhrada, ktorá bola na pomery Trnavy výnimočne rozsiahla. Umožnila to skutočnosť, že vila bola vystavaná za hranicou pôdorysu historického centra, ktoré bolo do čias otvorenia hradieb čoraz viac zastavané na úkor zelene, objavujúcej sa v hojnejšej miere až v exteriéri v okolí hradieb. V tejto lokalite pred objektom bolo na historických mapách naznačené stromoradie, ktoré bolo pokračovaním pôvodnej vychádzkovej mestskej trasy vedúcej od empírovej výpadovej bránky (dnešnej Bernolákovej brány) popri hradobnom múre. Od zelene záhradu vily oddeľovalo tehlové oplotenie. Pôvodne (v roku 1895) bol na mapovaní v rámci areálu vily v okolí objektov vyznačený dvor a záhrada či sad. Do 70. rokov 20. storočia bol dvor nespevnený, až v tomto čase tu bol vybudovaný asfaltový chodník, ktorý pôvodne tvorila len cestička vysypaná štrkom. O záhrade vieme, že v nej rástli lipy, orechy a slivky mirabelky, a tvorila zázemie pre obyvateľov vily.

     V tomto čase sa Ignác Koppel venoval výstavbe aj prestavbe objektu na ulici Zelený kríček 4, ktorý bol najskôr v jeho vlastníctve a potom vo vlastníctve jeho ženy Charlotte, a vedeniu hospodárstva. Objekt domu susediaceho s vilou sa dostal do jej vlastníctva okolo roku 1938.

     Samotná vila zostala dodnes v takmer nezmenenej podobe od obdobia, kedy ju Koppelovci naposledy opustili. O odchode rodiny vieme, že časť jej členov zostala v Trnave do roku 1944, keď tu ešte hospodárili, pravdepodobne ako držitelia výnimky – štatútu hospodársky významného žida. Majetok rodiny, spolu s vilou, bol ako židovský majetok arizovaný v roku 1939. Vila bola následne daná do správy dočasnému správcovi – Mestskému úradu v Trnave. V tom období fungovala istý čas v dolnom podlaží od ulice Zelený kríček kaviareň pre dôstojníkov, či zábavný klub určený aj širšej verejnosti, v ktorej sa organizovali estrády a kabaretné vystúpenia. Ich výťažok mal byť určený na dobročinné účely.

     Rodina Koppelovcov sa zo spomienok Trnavčanom vytratila už dávno, spolu s priamymi svedkami dávnych udalostí. Našťastie, zostávajú archívne pramene, ktoré môžu trocha poodkryť oponu udalostí okolo Koppelovej vily. Náš príspevok sa snaží sumarizovať zistené informácie a doplniť ich svedectvami pamätníkov. Napriek tomu veľa otázok na svoje zodpovedanie stále čaká.

    Keďže podľa iného zdroja z kruhu rodiny bol odvedený Ignác do koncentračného tábora priamo z terasy vily, pravdepodobne tu mal ešte právo žiť, kým vykonával hospodársku činnosť (to bola podmienka ponechania vzťahu k nehnuteľnosti aj u iných židov v Trnave).

 


 

Historická fotografia Františkánskej ulice, v pozadí v strede Kopplova vila


       Podnik (hospodárstvo), ktorý po ňom od roku 1942 viedol Augustín Koppel a v roku 1943 jeho úlohu prevzala jeho manželka Marta Koppelová rodená Thonauerová, patril medzi hospodársky dôležité s obratom nad 1 000 000 Sk a 15. 3. 1939 bol zaradený do výkazu výrobných podnikov, do ktorých majú byť dosadení dôverníci, ktorí len dozerali na chod podniku, ale nezasahovali doň. Dôverníkom sa stal vtedajší riaditeľ cukrovaru, ale podnik viedli stále Koppelovci. Augustínovi dokonca ponechali aj tzv. dočasný pas, aby mohol vykonávať zahraničné služobné cesty. V zápisnici sa uvádza, že mal v roku 1941 ročný príjem z hospodárstva 1 500 000 Sk a podnikol tri cesty do Maďarska, jednu do Švajčiarska a Nemecka. Niekedy v rozmedzí rokov 1939 – 1942 sa presťahoval z centra mesta (Tichá ulica č. 5) do novej časti Spiegelsaal – najprv na Hospodársku č. 2 (dom pri jednom z majerov Koppelovcov – dnes medzi nákupným strediskom Merkúr a výskumným ústavom, druhým majerom bolo Peklo), neskôr s manželkou na ulicu Dr. Tuku 16 (pravdepodobne Študentská ulica), kde bol v roku 1942 vydražený ich hnuteľný majetok.


      Pred nútenými deportáciami do koncentračných táborov sa zachránila takmer celá rodina Koppelovcov, lebo takmer všetci členovia emigrovali do zahraničia. Záznamy ich potomkov sú aj v knihe návštevníkov Galérie Jána Koniarka (cca od roku 2002 do 2009, keď boli v rámci hľadania koreňov svojej rodiny na návšteve v Trnave). Jediný, kto v objekte zostal do konca, bol Ignác Koppel, ktorý podľa výpovede pamätníčky z kruhu rodiny zo 60. – 70. rokov 20. storočia nechcel opustiť vilu a do poslednej chvíle tvrdil, že ho nikto nemôže donútiť odísť a ani mu nič urobiť, lebo sám neurobil nič zlé. Podľa svojho presvedčenia čakal vojakov sediac na terase svojej vily obrátenej do Františkánskej ulice. Stal sa tak jedinou obeťou II. svetovej vojny z rodiny Koppelovcov – zomrel v koncentračnom tábore.

 


 

     Podľa archívnych záznamov sa Ignác a Augustín Koppelovci v Trnave spomínajú naposledy v súvislosti s ich hospodárskymi aktivitami v rokoch 1941 až 1943, keď mestu odvádzali daň z mäsa (podľa záznamov magistrátu mesta sa venovali aj chovu ošípaných na majeri Peklo). Vila majiteľovi venujúcemu sa hospodáreniu zabezpečovala rovnako dobrý prístup do mesta, kde sa venoval pracovnej a verejnej činnosti, ako aj do okolia centra, ktoré bolo charakteristické poľnohospodárskym využívaním a majermi. Ignác Koppel do začiatku II. svetovej vojny hospodáril na pozemkoch s druhou najväčšou výmerou v meste. Jedným z jeho známych majerov bol už spomínaný majer Peklo, kde nechal v roku 1931 vystavať nocľaháreň pre sezónnych poľnohospodárskych robotníkov (pravdepodobne ide o dodnes rovnakú lokalitu Peklo, ktorá sa nachádza pri ceste do Dolnej Krupej). V rokoch 1941 – 1943 sa spomínajú v daňových záznamoch ako hospodári na tejto nehnuteľnosti Augustín a Ignác Koppel, zhruba od roku 1942 je ako hospodár na ostatnej ornej pôde menovaný Ing. Augustín Koppel a neskôr Marta Koppelová. Augustín hospodáril aj na majeroch situovaných v pozdĺž dnešnej Hospodárskej ulice (Hospodárska cesta), ako to bolo uvedené v jeho súpise majetku. Práve tieto majetky boli v roku 1939 arizované, či odkúpené pozemkovým úradom v rámci pozemkovej reformy a neskôr vykúpené mestom Trnavou. V 40. rokoch si tieto pozemky od mesta opätovne prenajala Koppelova rodina (tentoraz Marta Koppelová rod Thonauerová – pravdepodobne išlo o manželku Ignácovho syna Augustína, ktorý v tom čase hospodáril na prenajatých pozemkoch a pozemkoch rodiny samostatne) a hospodárila na nich až do obdobia, od ktorého bol v platnosti zákaz prenajímania pozemkov na poľnohospodárske účely, konkrétne na „pestovanie pšenice a jačmeňa“. V tom čase bol dôležitý prínos rodiny pre vojenské hospodárstvo mesta, lebo spĺňal funkciu zásobovania obyvateľstva aj vojska potravinami. Okrem obilia a mäsa hospodárenie poskytovalo aj suroviny pre miestny potravinársky priemysel. Od roku 1941 sa však v meste spomínalo hospodárske a liehovarové družstvo Farkašín, ktoré mohlo na seba prevziať aj toto bremeno. Pozemky mesto už dlhší čas plánovalo využiť na výstavbu nových bytových jednotiek v lokalite za Spiegelsaalom, preto ich od roku 1944 (Pozemkový úrad vtedy zakázal mestu Trnave ako novému vlastníkovi židovských nehnuteľností ďalej im tieto pozemky prenajímať) odmietlo prenajať.

      Tu sa stopy rodiny Koppelovcov v Trnave vytrácajú. Z rozprávania pamätníkov vieme, že okrem Ignáca celá rodina emigrovala, ale žiadne bližšie záznamy o tom, kedy a kam, nie sú známe. Pravdepodobne definitívne odišli pod tlakom rastúcich antisemitských zážitkov a v dôsledku nemožnosti hospodáriť v meste. Tu sa zatiaľ končí cesta časom za rodinou Koppelovcov. Avšak zväzky s mestom neboli prerušené definitívne. Napríklad, Róza Koppelová, Ignácova sestra, je pochovaná na Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej ako Rosa Katser rod. Koppel nar. 23. 2. 1860 – zosnulá 8. 4. 1951. Ďalšie informácie o rodinne Koppel sú zatiaľ ešte stále stratené v čase. Snáď budúcnosť pomôže dopovedať to, čo sa nepodarilo týmto riadkom.

     Na doplnenie príbehu si ešte dovoľujeme uviesť, že po II. svetovej vojne slúžila vila Pozemným stavbám, a po roku 1962, keď bola plánovaná jej generálna obnova, ktorá sa podľa záznamov z jaselskej kroniky uskutočnila v 70. rokoch, resp. pred rokom 1979, slúžila až do 90. rokov VII. detským jasliam. Vila zostala dodnes zachovaná takmer v pôvodnom výraze, väčšinou sa uskutočňovala len bežná údržba objektu, napríklad, obnova strešnej krytiny v 80. rokoch 20. storočia, keď sa robil aj fasádny náter. Od roku 1993 v objekte sídli Galéria Jána Koniarka, ktorá v rokoch 2002 – 2003 pristavala k západnej fasáde objektu prístavbu na stálu expozíciu galérie. Pre prístavbu bol asanovaný utilitárny objekt tzv. koniarne, ktorý sa na mapových podkladoch po prvý raz objavil v roku 1938.

Adriána Kondlová NZR 2014
 

Použitá literatúra

Kol. aut. Trnava 1238 – 1938. Rada mesta Trnava, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1938

Moensch, Jorg. K, Biman Stanislav, Lipták Ľudovít a kol.: Emancipácia Židov – antisemitizmus – prenasledovanie v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v Českých zemiach a na Slovensku. VEDA SAV, Bratislava 1999

Barkány, E. – Dojč, Ľ.: Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava 1991

Franek, Jaroslav: Judaizmus. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava 2009

Lašán, Ľudovít: Mesto Trnava a jeho samospráva 1918 – 1938. Obzor, Bratislava 1969

Zásady pamiatkovej starostlivosti MPR Trnava. Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti Bratislava, Bratislava 1988

PhDr. Šimončič, Jozef, CSc.: Dejiny Trnavy. Obzor, Bratislava 1988

Šimončič, Jozef: Mojej Trnave, K dejinám Trnavy a okolia. B-print, Trnava 1998

PhDR. Šimončič, Jozef a kol.: Trnavský zborník I. Obzor, Bratislava 1975

Mgr. Kondlová, Adriána: Návrh na zápis za národnú kultúrnu pamiatku – Vila so záhradou, Koppelova vila, Krajský pamiatkový úrad Trnava, 2013

 

Archívne pramene

ŠABA – pobočka Trnava, fond Mestský úrad Trnava: Rozhodnutia vládneho komisára  1941 – 1943

ŠABA – pobočka Trnava, Zbierka cirkevných matrík, Matriky židovské rodná (1843 – 1895), sobášna (1843 – 1892), zomrelých (1843 – 1892)

ŠABA – pobočka Trnava, fond Okresný úrad Trnava, Zápisnica 33. a 34. mimoriadnej schôdze dec. 1963

ŠABA – Pobočka Trnava, Daňový úrad Trnava (inv. č. 180), Daňová kniha na roky 1940 – 1943, Trnava XII, Dodatky (6408 – 7007)

ŠABA – pobočka Trnava, Mestská rada, Zápisnica zo zasadania valného zhromaždenia zo zasadnutí mestskej rady, 1918

ŠABA – pobočka Trnava, Magistrát mesta Trnava, Testamenty 1511 – 1874 (testament Mojžiša Koppela z 11. 3. 1866)

Archív mesta Trnavy, Fond stavebné a užívacie povolenia z rokov 1927 (10679), 1931 (17011, 32586), 1938 (27.696), indexy k fondu

ŠABA – Pobočka Trnava, Protokoly o dražbe židovských nehnuteľností: Zoznam dočasných správcov židovských majetkov, (Trnava – mesto, Trnava – okres, Sereď – obec), 1939

Kronika BSP OÚNZ – Trnava, VII. detské jasle, 1977 (súkromná zbierka)

 

Iné pramene

Dobové fotografie zo 60. – 70. rokov (súkromný fond)

Informácie od pamätníkov

Ondreičková, Zuzana: Kopplov kaštieľ (interný materiál Krajského pamiatkového úradu Trnava – nepublikované)

Ing. arch. Nádaská, Zuzana, CSc.,akad. mal. Dóka, Jozef ml.: Architektonická štúdia prístavby (Kopplov kaštieľ) Galérie Jána Koniarka v Trnave, Jún 1998, archív KPÚ Trnava, inv. č. A 1478

Mgr. Rábiková, Zuzana: Pôvod kaštieľa tzv. Káčeráku v Trnave vo svetle archívnych prameňov, str. 161- 168. In: Monumentorum tutela, Ochrana pamiatok 16. PÚSR, Bratislava 2005

Dr. Horváth, Peter: Aká bola Trnava pred osemdesiatimi rokmi? In: Novinky z radnice, 2. 8. 2012

http://www.flickr.com/photos/65444072@N00/3682196109

http://www.geni.com/family-tree/index/6000000017683113939

 


 

Poznámka

 

1. V písomnostiach vystupuje najčastejšie tvar priezviska Koppel, avšak na pečati Mojžiša Koppela v roku 1866 sa objavuje tvar M. Kopll. Pre Trnavčanov je bežné hovoriť o vile ako o Kopplovej vile. V 60. rokoch 20. storočia sa pri zázname o generálnej oprave objavuje tvar Koplov – Koplova. Je možné, že v tomto prípade ide o pomenovanie prevzaté z hovorovej reči (resp. zo zaužívaného dobového pomenovania). Avšak odvtedy sa toto pomenovanie traduje, a správnejší tvar Koppelova vyznieva v porovnaní s ním trocha cudzo a násilne.

V písomnostiach vystupuje najčastejšie tvar priezviska Koppel, avšak na pečati Mojžiša Koppela v roku 1866 sa objavuje tvar M. Kopll. Pre Trnavčanov je bežné hovoriť o vile ako o Kopplovej vile. V 60. rokoch 20. storočia sa pri zázname o generálnej oprave objavuje tvar Koplov – Koplova. Je možné, že v tomto prípade ide o pomenovanie prevzaté z hovorovej reči (resp. zo zaužívaného dobového pomenovania). Avšak odvtedy sa toto pomenovanie traduje, a správnejší tvar Koppelova vyznieva v porovnaní s ním trocha cudzo a násilne.

 

 

 

 

 
Reklama