Trnava

 Výstavba škôl a zdravotníckych zariadení v Trnave v medzivojnovom období1

Linda Osyková

Štúdia sa skladá z dvoch tematických častí; prvá sa venuje situácii v školstve na Slovensku počas prvej Československej republiky (ČSR) a výstavbe škôl v meste Trnava v tomto období a druhá časť sa zaoberá stavom zdravotníctva v medzivojnovom období na Slovensku i budovaniu zdravotníckych zariadení v Trnave v rokoch 1918 – 1938. V roku 1918 po vzniku ČSR sa školstvo nachádzalo v ťažkej situácii, ovplyvnenej uhorskou štátnou politikou voči nemaďarským národom Uhorska. „Rabovaním po skončení vojny a bojmi s Maďarmi v roku 1919 boli mnohé školské budovy poškodené a ich mobiliár zničený.“2 Ústredným riadiacim orgánom školstva sa stalo Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠaNO) so sídlom v Prahe. V Bratislave vznikol v roku 1919 jeho Referát, ktorý spravoval školstvo na Slovensku, viedol ho Anton Štefánek. Medzi dôležité úlohy referátu patrilo aj zriaďovanie slovenských škôl všetkých stupňov s dôrazom na elementárne vzdelávanie a unifikáciu rozdielneho školského systému v českých krajinách a na Slovensku. Školy sa delili podľa zriaďovateľa na štátne, obecné, cirkevné a súkromné. Školský systém mal trojstupňovú štruktúru, prvý stupeň tvorili ľudové školy, meštianske školy a detské opatrovne, predchodkyne dnešných materských škôl. Druhý stupeň tvorili stredné a odborné školy. Tretí stupeň zastupovala na Slovensku až do roku 1938 jediná vysoká škola, a to Univerzita Komenského v Bratislave. V roku 1938 vznikla Vysoká škola technická M. R. Štefánika so sídlom v Košiciach.3 V roku 1921 sa na Slovensku vyučovalo na takmer 3 400 ľudových školách, v roku 1931 stúpol ich počet na vyše 4 000 a v roku 1938 ich evidujeme takmer 4 300. Referát MŠaNO vydal v roku 1920 výnos, ktorým sa začalo poštátnenie cirkevných a obecných škôl i zriaďovanie štátnych škôl. Silné základné štátne školstvo malo tvoriť jadro vzdelávacej sústavy demokratického štátu. Mali sa tiež zakladať nové štátne školy v prípade, že žilo v obci aspoň 30 školopovinných detí a v mieste bydliska nepôsobila cirkevná alebo obecná škola. Na Slovensku sa predĺžila povinná školská dochádzka zo šiestich na osem rokov až v školskom roku 1927/1928. V Čechách platila od školského roku 1922/1923. Oneskorenie na Slovensku zapríčinili viaceré faktory: nedostatok slovenských učiteľov,

1Štúdia vznikla v rámci grantu VEGA č. 2/0071/15: Slovensko za medzivojnovej ČSR a za vojnovej Slovenskej republiky – otázky diskontinuity a kontinuity v politike, hospodárstve, spoločnosti a kultúre. Zodpovedný riešiteľ: PhDr. Jaroslava Roguľová, PhD. 2 KÁZMEROVÁ, Ľubica. Vznik a rozvoj slovenského školstva. In FERENČUHOVÁ, Bohumila – ZEMKO, Milan (eds.). Slovensko v 20. s1toročí. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava : Veda, 2012, s. 154. 3 Tamže, s. 154 – 159.

učebníc, havarijný stav školských budov. Výstavbou nových škôl sa znížil počet žiakov v jednej triede. Roku 1925 významne stúpla výstavba nových škôl. Na rozdiel od predchádzajúceho roku narástol ich počet zo 14 na 32 a vzniklo 126 nových učební. Počet škôl sa teda v porovnaní s predchádzajúcim rokom viac ako zdvojnásobil. Nárast pokračoval aj v ďalších rokoch. Od roku 1921 do roku 1931 vzrástol počet škôl z 3 354 na 4 065. V rokoch 1924 – 1935 sa postavilo vyše 770 školských budov a takmer 700 sa zrekonštruovalo. V roku 1918 sa na území Slovenska nachádzalo 83 meštianskych škôl, o dvadsať rokov neskôr ich počet stúpol takmer na trojnásobok, existovalo už 232 škôl. Hoci sa vláda usilovala zvyšovať počet meštianskych škôl na Slovensku, ich celkový počet v pomere k počtu obyvateľov Slovenska zaostával za českými krajinami štvornásobne. V polovici 20. rokov 20. storočia pôsobilo na území Čiech, Moravy a Sliezska 1 461 meštianskych škôl, kým na Slovensku ich bolo len takmer 118.4 Množstvo škôl sa postavilo k 10. výročiu vzniku ČSR v roku 1928 alebo sa v tom roku položil aspoň ich základný kameň. V mestách i na vidieku sa novostavby ľudových škôl, nazývané tiež jubilejnými školami, budovali v závislosti od požiadaviek a finančných možností samosprávy. Napríklad v archívnych materiáloch Okresného úradu v Trnave sa predovšetkým v období rokov 1927 – 1935 nachádzajú záznamy týkajúce sa výstavby ľudových škôl v obciach okresu takmer v každej škatuli. Po parlamentných voľbách v roku 1929 sa stal ministrom školstva slovenský sociálny demokrat Ivan Dérer. Vďaka jeho opatreniam stúpol počet meštianskych škôl o 35 %. Práve Dérer zaviedol inštitút rodičovského združenia, ktorý umožnil spoluprácu medzi učiteľom a rodičom. Počet nových gymnázií rástol len pomaly, v prvom školskom roku novovzniknutej ČSR ich bolo 46, o desať rokov neskôr 57. Oveľa vyšší počet stredných škôl však tvorili v školskom roku 1937/1938 odborné školy – 200 a učňovské školy 131.5 Stav trnavského školstva po vzniku ČSR možno označiť za nevyhovujúci. V meste pôsobilo jedno gymnázium a rímskokatolícky dievčenský učiteľský ústav. Mesto finančne podporovalo 10-triednu rímskokatolícku chlapčenskú ľudovú školu, 8-triednu meštiansku školu, 5-triednu rímskokatolícku dievčenskú ľudovú školu, 4-triednu rímskokatolícku dievčenskú meštiansku školu, 2-triednu evanjelickú školu a obe 2-triedne židovské ľudové školy.6 V roku 1938 sa písalo o tomto období trnavského školstva negatívne: „Školská situácia Trnavy bola pred prevratom žalostná. Jej výhľady boli čím ďalej chmúrnejšie. V školskom roku 1918/1919 bolo v Trnave 5 škôl ľudových a 3 školy meštianske. Na školách ľudových bolo úhrnom 27 tried s 1 657 žiakmi, na meštianskych školách 12 tried s 566 žiakmi, úhrnom 39 tried škôl ľudových a meštianskych s 2 223 žiakmi. Okrem toho jestvovala tu 1 štátna opatrovňa.“7

 Trnava v tom čase nemala ani jednu budovu, ktorá by úplne zodpovedala základným zdravotným a pedagogickým požiadavkám. V roku 1921 žilo v Trnave 17 652 obyvateľov a v roku 1930 takmer

4 Tamže, s. 154 – 163. 5 Tamže, s. 162 – 164. 6 HOLOUBEK, V. Poprevratové dejiny mesta Trnavy. In Trnava 1238 – 1938. Trnava : Rada mesta Trnavy, 1938, s. 209 – 210. 7 MUSIL, Fraňo. Dvacať rokov národného školstva v Trnave. In Trnava 1238 – 1938, c. d., s. 262 – 263.

25 000. Počet žiakov sa počas 19 rokov trvania ČSR viac ako zdvojnásobil, na meštianskych školách narástol takmer štvornásobne. Najväčší prírastok možno pozorovať v rokoch 1928/1929 a 1933/1934. Rapídnemu prírastku žiakov nestačili pôvodné školy. Nevyhovovali ani celkovému osídleniu mesta. V roku 1922 po zložitých názorových diskusiách otvorili v Trnave prvú štátnu ľudovú školu. V školskom roku 1931/1932 otvorili druhú ľudovú školu, pomenovanú po prezidentovi ČSR T. G. Masarykovi. Mesto postavilo do roku 1938 štyri nové budovy a nadstavilo budovy Albertína. Vybudovalo 40 nových učební.8 V roku 1938 mesto plánovalo postaviť dve ďalšie novostavby, ktoré sa vtedy nachádzali v procese prípravy. Medzi kompetentnými štátnymi úradmi a inými zainteresovanými subjektmi nepanovala vždy zhoda o type škôl: „Zástupcovia politických strán v mestskej správe viedli dlhotrvajúci spor o charakter škôl, väčšina žiadala ich poštátnenie i výstavbu nových školských budov. Mesto síce schválilo poštátnenie chlapčenskej ľudovej školy, ale župný úrad na zákrok cirkevnej správy žiadosť roku 1923/24 zamietol. Rast počtu školopovinných detí si vyžiadal roku 1922 otvorenie novej štátnej ľudovej školy, ktorú umiestnili v budove bývalého seminára. Za prvej ČSR postavili v meste dve nové budovy ľudových škôl, roku 1927 na Slnečnej ulici a roku 1932 na Kopánke, na jej otvorení sa zúčastnil minister školstva a národnej osvety ČSR Ivan Dérer.“9 Pomerne dlho sa riešila výstavba nových základných škôl v Trnave. Okresné i mestské zastupiteľstvo v Trnave venovalo mnoho rokovaní schváleniu stavebného programu, týkajúceho sa riešenia školskej otázky a zriadenia opatrovne pri štátnej ľudovej škole. Mestská rada na svojom zasadnutí 9. marca 1929 navrhla vybudovať obvodnú štátnu ľudovú školu na bývalom vojenskom cvičisku podľa stavebného programu, ktorý vznikol miestnym šetrením 12. novembra 1928. Stavebný program schválil Referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave a výnosom z 23. februára 1929 navrhol nadstavbu školy pod mestskou vežou, nakoľko miestne pomery neumožnili, aby sa podľa odporúčania Krajinského úradu referátu ministerstva verejných prác v Bratislave otázka riešila zakúpením výhodnejšieho stavebného miesta a postavením novostavby. Nadstavba katolíckej ľudovej školy pod vežou vznikla podľa plánov architekta a staviteľa Jozefa (Františka) Bilku.10 Výstavba školy na bývalom vojenskom cvičisku mala stáť 1 500 000 Kč a mesto na ňu mohlo dostať rovnakú výšku podpory, o ktorú požiadalo pri stavbe školy na Slnečnej ulici (dnešná Rázusova ulica). Mestské zastupiteľstvo sa malo uzniesť na vybudovaní opatrovne pri škole na bývalom vojenskom cvičisku a podať žiadosť,

8 Tamže, s. 263 – 266. 9 POLAKOVIČ, Jaroslav. Trnava v období kapitalizmu. In ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef (eds.). Dejiny Trnavy. Trnava : Mestský národný výbor Trnava, 1988, s. 152 – 153. 10 MANDEL, Juraj. Umenie po prevrate. In Trnava 1238 – 1938, c. d., s. 314 – 315. Juraj Mandel uvádza krstné meno František Bilka, Simona Jurčová uvádza krstné meno Jozef Bilka, dostupné na internete: http://nzr.trnava.sk/?q=node/1770.

aby časť stavebných nákladov pokryl štátny príspevok. Mestská rada a finančná komisia navrhla, aby mestský zastupiteľský zbor schválil výstavbu oboch budov a požiadal o úver na výstavbu, pričom považoval výstavbu za súrnu a naliehavú. Zbor prijal návrhy jednohlasne.11 Okresné zastupiteľstvo 9. marca 1929 odsúhlasilo, že sa postaví nová budova pre obvodnú štátnu ľudovú školu na bývalom vojenskom cvičisku podľa stavebného programu schváleného výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe 28. februára 1929 č. 8233/1. Mesto podalo žiadosť o štátnu subvenciu na projektovanú novostavbu. Okresný úrad schválil uznesenie obecného zastupiteľstva v Trnave o výstavbe obvodnej štátnej ľudovej školy v Trnave na bývalom vojenskom cvičisku s približnými nákladmi 1 500 000 Kč.12 Obecný úrad mesta Trnavy musel opätovne požiadať Okresný úrad v Trnave o schválenie stavebného programu pri riešení školskej otázky a zriadenia opatrovne pri štátnej ľudovej škole. Stavba školy pod vežou prebiehala v plnom prúde, nakoľko stavebné povolenie na stavbu mesto už dostalo, musela sa však oficiálne doriešiť žiadosť o štátnu subvenciu. Pôvodne predložené spisy, týkajúce sa schválenia výstavby školy, boli priložené k odvolaniu, podanému ohľadom zadania prác na stavbe rímsko-katolíckej školy pod vežou krajinskému úradu v auguste 1929. Starosta Trnavy požiadal 4. decembra 1929 Okresný úrad v Trnave o stavebné povolenie: „Nakoľko o predloženie schválenia priloženého uzavretia m. zastup. boly sme pri podaní žiadosti o štátnú podporu vyzvaní a žiadosť bez doloženia tohto dokladu prejednaná byť nemôže, úctive žiadame o urychlené vybavenie nakoľko vybuduvanie novej budovy pre štát. ľudovú školu je veľmi naliehavé.“13 Napokon Obecný úrad mesta Trnava požiadal Okresný úrad v Trnave o udelenie stavebného povolenia pre novostavbu štátnej ľudovej školy na bývalom vojenskom cvičisku až 28. mája 1931. Žiadosť mala označenie „Súrne“.14 Okresný úrad v Trnave udelil mestu výmer na výstavbu novej ľudovej školy na Špačinskej ulici s 8 učebňami. Meno staviteľa sa na výmere neuvádza. Starosta Trnavy požiadal Okresný úrad o užívanie štátnej ľudovej školy „Masarykovej“ s tým, že budova bude 1. januára 1932 dokončená. Kontrola novostavby prebehla 9. februára 1932 za prítomnosti zástupcov Okresného úradu v Trnave hlavného komisára Jozefa Vaněčka, zdravotného komisára Daniela Belluša, hlavného technického komisára Oldřicha Komárka, miestostarostu Trnavy Michala Kupčíka a staviteľa Nováka.15 Odborní znalci a predstavitelia mesta súhlasili s udelením užívacieho povolenia. V niektorých prípadoch sa musela situácia v školách riešiť aspoň úpravami, adaptáciami, prestavbami už existujúcich budov. Príkladom sa stala napr. prestavba evanjelickej

11 Štátny archív (ŠA) v Trnave, fond (f.) Okresný úrad (OÚ) v Trnave, škatuľa (š.) 229, č. j. 4608/1929. 12 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 229, č. j. 33441/1929. 13 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 229, č. j. 33441/1929. 14 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 245, č. j. 15644/31. 15 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 245, č. j. 15644/31.

ľudovej školy v Trnave. V mene evanjelického a. v. cirkevného zboru trnavského žiadal o udelenie stavebného povolenia na prestavbu evanjelickej ľudovej školy na ulici Jána Hollého v Trnave evanjelický farár Arpád Janoviček 1. mája 1931.16 Evanjelickú ľudovú školu postavili na dvore starej evanjelickej školy podľa projektu architekta Šmerdu.17 Podobným spôsobom sa riešil nedostatok predškolských zariadení v meste. Okresný úrad v Trnave schválil 20. júla 1931 novú miestnosť pre detskú útulňu. Žiadosť o užívanie predložili Sestry sv. Kríža v Trnave. Išlo o samostatnú budovu na Ružovej ulici č. 2. v Trnave, v mestskej časti Tulipán. Komisia v zložení: hlavný komisár Okresného úradu v Trnave Jozef Vaněček, zdravotný komisár Daniel Belluš, hlavný technický komisár Oldřich Komárek, školský inšpektor Ján Štancl a sestra Mária Paulína Kalinová, súhlasili s vydaním užívacieho povolenia.18 Novú budovu sa podarilo postaviť pre strednú školu, a to konkrétne verejnú obchodnú školu. Mesto Trnava a zadávateľ stavby obchodnej školy požiadali Okresný úrad v Trnave o udelenie stavebného povolenia 10. marca 1936. Stavebné plány schválil Krajinský úrad 12. júla 1935, podpísali ich starosta Juraj Vyskočil a za stavebnú firmu trnavský staviteľ František Osyka. Do týždňa vydal Okresný úrad povolenie, stavba sa začala 15. marca 1936 a dokončená bola 15. januára 1937. V zápisnici, spísanej na Mestskom úrade v Trnave 16. marca 1936 sa uvádza, že stavbu realizovala firma Rudolf Stern z Malaciek, stavebné náklady sa odhadovali na 880 000 Kč. Miestne šetrenie vykonané 8. marca 1937, týkajúce sa udelenia užívacieho povolenia novostavbe obchodnej školy sa uskutočnilo za prítomnosti zástupcov Okresného úradu v Trnave Jozefa Vaněčka, Lea Žideka, zdravotného referenta Daniela Belluša, miestostarostu Trnavy Jozefa Bayera a riaditeľa obchodnej školy Václava Pilousa. Prítomní odobrili výstavbu školy a nemali žiadne pripomienky k novostavbe.19 Obchodnú školu postavili v mestskej časti nazývanej Špíglsál, na Hodžovej ulici (dnešnej Študentskej ulici). Projektoval ju architekt Žalman z Hradca Králové.20 *** Po vzniku ČSR muselo Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy riešiť akútnu situáciu v zdravotníctve, teda aj rekonštrukciu a výstavbu nemocníc a liečebných zariadení. Väčšina nemocníc sa v roku 1918 nachádzala v starých nevyhovujúcich budovách. Nemocnice nezvládali poskytovať ošetrenie vysokému počtu pacientov, vybavenie zdravotníckych zariadení nezodpovedalo požiadavkám lekárskej vedy. Nemocnice a liečebné zariadenia zasiahla vojna, po jej skončení sa šírilo množstvo infekčných chorôb. Zdravotnícke zariadenia nemali regionálnu vyváženosť. Začiatkom 20. storočia sa nenachádzala

16 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 244, č. j. 12614/31. 17 MANDEL, Umenie po prevrate, c. d., s. 314 – 315. 18 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 246, č. j. 17966/1931. 19 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 310, č. j. 2408/1937. 20 MANDEL, Umenie po prevrate, c. d., s. 314 – 315.

medzi Košicami a Trenčínom žiadna väčšia nemocnica.21 Nové pavilóny postupne vznikli napr. v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, Žiline, Trnave. Liečebné zariadenia sa rozdeľovali na dve základné kategórie: verejné nemocnice (štátne a neštátne) a neverejné, teda súkromné nemocnice. Štátne nemocnice zriaďoval štát a mohol zasahovať do ich činnosti. Na Slovensku patrilo do štátnej kategórie päť nemocníc: Štátna nemocnica v Bratislave, Štátna nemocnica v Košiciach, nemocnice v Lučenci a Žiline, Detský liečebný ústav Šrobárov v Dolnom Smokovci.22 Neštátne verejné nemocnice spravovali väčšinou župy (neskôr patrili pod krajinské orgány), okresné, mestské a obecné úrady a pod. Išlo o nemocnice v Bardejove, Humennom, Krompachoch, Leviciach, Levoči, Martine, Michalovciach, Liptovskom Mikuláši, Nitre, Nových Zámkoch, Rimavskej Sobote, Šahách, Topoľčanoch, Trnave, Trenčíne, Zlatých Moravciach a vo Zvolene.23 Štatút verejnej alebo neverejnej nemocnice prideľovala a odoberala vláda ČSR na návrh Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy.24 Okrem verejných nemocníc existovali súkromné liečebné ústavy, nemocnice, sanatóriá. Financoval ich majiteľ, časť rozpočtu mohla byť hradená z verejných prostriedkov. Súkromné liečebné ústavy nemuseli ošetriť nemajetných chorých, s výnimkou prvej pomoci. Vlastnili ich predovšetkým nemocenské poisťovne, bratské pokladnice, spolky, inštitúcie, odborní lekári a iné súkromné osoby.25 Medzi najväčšie liečebné ústavy v medzivojnovom období patrila Štátna nemocnica v Bratislave. Nedostatok nemocníc na východnom Slovensku vyriešila výstavba Štátnej nemocnice v Košiciach v roku 1924, stala sa druhou najväčšou nemocnicou na Slovensku. K väčším nemocniciam na našom území patrili župné nemocnice v Martine, Nitre, Trenčíne, Trnave. Ministerstvo zdravotníctva počas prvej ČSR investovalo finančné prostriedky na rekonštrukciu a dobudovanie zdravotníckych zariadení.26 K najvýznamnejším zdravotníckymi zariadeniam v Trnave počas trvania ČSR patrili Okresná nemocenská poisťovňa a Župná, neskôr Krajinská nemocnica. Poisťovňa zabezpečovala občanom trnavského okresu dostupnú liečebnú starostlivosť. Do roku 1934 sídlila v dome na rohu Haulíkovej ulice a Námestia Sv. Mikuláša.27

21 FALISOVÁ, Anna. Zdravotníctvo na Slovensku v medzivojnovom období. Bratislava : Veda, 1999, s. 119 – 120. 22 FALISOVÁ, Anna. Medzivojnové zmeny v zdravotníctve. In FERENČUHOVÁ – ZEMKO, Slovensko v 20. storočí, c. d., s. 113 – 114. 23 Tamže, s. 384 – 385. 24 FALISOVÁ, Zdravotníctvo na Slovensku, c. d., s. 122. 25 Tamže, s. 125. 26 FALISOVÁ, Anna. Medzivojnové Slovensko z pohľadu zdravotného a sociálneho. In ZEMKO, Milan – BYSTRICKÝ, Valerián (eds.). Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bratislava : Veda, 2004, s. 384 – 390. 27 JURČOVÁ, Simona. Kapitulská ulica – najstaršia Trnava? Dostupné na internete: http://ttportal. sk/kapitulska-ulica-najstarsia-trnava/.

Otázkou výstavby novej budovy, určenej pre nemocenskú poisťovňu v Trnave sa začali príslušné úrady zaoberať už v roku 1927. Podrobné architektonické plány boli vypracované v marci 1927 v Bratislave. Mesto Trnava ich prevzalo 30. júla 1927.28 Okresný úrad v Trnave zaslal 16. augusta 1927 Zemskej úradovni pre poistenie robotníkov v Bratislave konečné rozhodnutie vo veci výstavby budovy Okresnej nemocenskej poisťovne v Trnave na Slnečnej ulici. Kompetentní úradníci Okresného úradu udelili stavebné povolenie s podmienkou, že sa presne dodržia všetky podmienky dané stavebnými stanovami, zadané stavebnou komisiou v zápisnici miestnej prehliadky s tým, že stavba sa vybuduje podľa nákresu schváleného úradom a predovšetkým sa dodržia nasledujúce podmienky: zriadenie biologickej čistiacej stanice s predložením príslušných plánov okresnému technickému oddeleniu, inštalácia vodných splachovacích toaliet, zriadenie vlastného vodovodu, ohradenie pozemku vyhovujúce stavebným štatútom a stavbu musel realizovať zodpovedný staviteľ. Proti výstavbe novej budovy sa nevyskytli žiadne námietky. Po dokončení stavby bolo potrebné požiadať Okresný úrad o povolenie obývania a užívania. Úrad upovedomil dotknuté inštitúcie a osoby: Zemskú úradovňu pre poistenie robotníkov v Bratislave, staviteľa (nevyplnený), mestský úrad, štátny berný úrad, Okresnú pokladnicu v Trnave poisťujúcu robotníkov, Priemyselný inšpektorát v Bratislave a suseda Stanislava Pazourka.29 Výstavba Okresnej nemocenskej poisťovne v Trnave sa však v roku 1927 neuskutočnila. Budovanie sa začalo až v roku 1931 podľa nového architektonického návrhu. Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Slovensku v Bratislave požiadala Okresný úrad v Trnave o stavebné povolenie na výstavbu nemocenskej poisťovne 7. júla 1931. Stavbu realizovala firma Rudolf Stern, úradne oprávnený staviteľ v Malackách. Okresná nemocenská poisťovňa sa začala stavať 10. septembra 1931 a stavba sa ukončila 10. septembra 1933. Do užívania sa vzal provizórne suterén, byt kuriča a domovníka, celá budova sa odovzdala do prevádzky až po udelení užívacieho povolenia, o ktoré požiadala bratislavská Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Slovensku Okresný úrad v Trnave 11. januára 1934. Kolaudácia sa konala 30. januára 1934. Zúčastnili sa na nej predstavitelia Okresného úradu v Trnave: Jozef Rusnák, Oldřich Komárek, Šalamon Čenek, zástupcovia mesta Trnava: Jozef Bayer, Jozef Viržík, Daniel Belluš, architekt Evžen (Eugen) Linhart, riaditeľ Okresnej nemocenskej poisťovne Adolf Pakosta a za firmu Stern Malacky novostavbu odovzdával staviteľ František Osyka. V zápisnici sa uvádza, že komisia budovu podrobne skontrolovala, zistilo sa, že stavba bola vybudovaná presne podľa plánov schválených výmerom Okresného úradu v Trnave.30 Sídelná budova Okresnej nemocenskej poisťovne sa skladá z dvojpodlažnej vstupnej časti, štvorpodlažného západného krídla a trojpodlažného východného krídla, vyhradeného pre liečebný ústav, v ktorom sa nachádzali okrem ordinácií praktických lekárov aj

28 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 204, č. j. 12969/1927. 29 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 204, č. j. 12969/1927. 30 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 269, č. j. 2400/934.

odborné ambulancie takmer všetkých odborov vtedajšej lekárskej vedy. V úsilí poskytnúť poistencom hodnotné a účinné liečenie poisťovňa nešetrila na technickom vybavení ambulancií a zabezpečila ich potrebnými zariadeniami a prístrojmi. V službách poisťovne pracovalo 44 lekárov a 16 z nich ordinovalo v liečebnom ústave v Trnave denne.31 Okresná nemocenská poisťovňa získala pozitívne hodnotenia odborníkov v minulosti i dnes: „Budova, ktorá vyhovuje modernej architektúre po každej stránke, kde ide v prvom rade o účelnosť, je treba menovať Okresnú nemocenskú poisťovňu. Projektoval ju arch. Jaroslav Linhart a arch. Faulhammer a stavaná bola v roku 1931-32 pod vedením tunajšieho staviteľa Františka Osyku. Zvláštnosťou budovy je sklenená (strecha) veža, ktorá dominuje a osvetľuje výborne chodby. Vnútorné riešenie charakterizuje racionálne usporiadanie kancelárií vo vyššom ľavom trakte a ordinačných miestností v pravom nižšom trakte. Je najmodernejšou stavbou v Trnave a je prevedená zo železobetónovej konštrukcie s výplňou zdiva z dutých tehál. Na podlahy, dlažby a obklady bolo použité najlepšieho materiálu, ktorý zodpovedá tak používanej budove. Architekt Linhart prispôsobil sa v situačnom riešení okoliu, takže stavba vyníma sa a je tak okrasou mesta Trnavy. Budova je tak ako evanjelický kostol známa nielen v Republike, ale i v cudzine. Odborníci – najmä Nemci – prichádzajú do Trnavy, často žiadajú si prezrieť budovu z vnútra.“32 Stavba, v ktorej v súčasnosti sídli Právnická fakulta Trnavskej univerzity, sa zaradila v roku 2002 medzi národné kultúrne pamiatky. Architekt Evžen Linhart patril medzi najvýznamnejšie osobnosti česko-slovenskej funkcionalistickej architektúry.33 Najdôležitejším zdravotníckym zariadením pre Trnavu a okolie bola župná (krajinská) nemocnica s viacerými budovami. V čase vzniku ČSR disponovala 282 lôžkami a mala chirurgický pavilón, budovu pre interné choroby (z roku 1824), budovu pre pohlavné a kožné choroby (z roku 1903), malý infekčný pavilón, malú hospodársku budovu, maštaľ a byt pre riaditeľa (z roku 1912). V roku 1924 pristavili hygienické zariadenia na kožné oddelenie. V roku 1925 pribudlo jedno poschodie pre infekčný pavilón a začala sa výstavba centrálnej kuchyne s príslušnými skladmi, na poschodí s bytom pre správcu, kontrolóra a personál. Stavbu dokončili v apríli 1927.34 V tomto roku vzrástol počet lôžok na 365 a liečilo sa tu 5 623 chorých. V roku 1929 sa nadstavbou rozšírila hospodárska budova. Úpravou prešli aj technické pracoviská, pribudli dva rodinné byty pre zamestnancov. V roku 1930 sa vybudoval domček pre vrátnika, vrátnica pri hlavnom vchode. V roku 1931 postavili komplex 12 bytov pre zamestnancov. V roku 1931 sa začala výstavba infekčného pavilónu s jedným poschodím a 40 lôžkami. V roku 1932 nemocnica prikúpila ďalšie pozemky s budovou, ktorú prestavala na byty pre zamestnancov a rodinný dom využili na byt pre primára.

31 ROTH-TRNAVČAN, Eugen. Vývoj soc.-zdravot. činnosti v Trnave. In Trnava 1238 – 1938, c. d., s. 423 – 424. 32 MANDEL, Umenie po prevrate, c. d., s. 313 – 314. 33 ŠLACHTA, Štefan. Okresná nemocenská poisťovňa v Trnave. Dostupné na internete: http:// www.asb.sk/architektura/stavby/nadcasova-architektura/okresna-nemocenska-poistovna-vtrnave. 34 ROTH-TRNAVČAN, Vývoj soc.-zdravot. činnosti, c. d., s. 426.

Dňa 1. augusta 1933 sa začala výstavba interného pavilónu, prebiehala dvoch etapách. Súčasne vznikala administratívna budova pri hlavnom vchode do nemocnice, ktorá slúžila pracovníkom od roku 1934. Prvá etapa výstavby interného oddelenia sa ukončila v roku 1934 a druhá v januári 1936. V budove bolo 250 postelí, špeciálny röntgen, elektroliečba, laboratóriá a ďalšie moderné zariadenia. V pavilóne sa zriadil nový primariát detského oddelenia so 45 lôžkami, ktorý bol vtedy prvý na Slovensku. Dňa 1. januára 1937 vznikol ďalší nový primariát pre choroby nosné, ušné, krčné. V roku 1937 už stúpol počet liečených pacientov na 10 022. Nemocnica mala vlastný vodovod, vo všetkých budovách sa nachádzalo ústredné kúrenie, teplá i studená voda. Veľká pozornosť sa venovala udržiavaniu rozsiahleho parku, najmä stálemu vysádzaniu stromov, kríkov a kvetov, čo sa považovalo za súčasť liečebného procesu pacientov.35 Budovanie nového interného pavilónu malo zdĺhavý priebeh, napriek tomu však podľa dostupných archívnych prameňov vidno, že sa ním kompetentní intenzívne zaoberali. Dňa 23. mája 1927 sa konala prvá schôdzka stavebného výboru na Župnom úrade v Bratislave, týkajúca sa rozšírenia župnej nemocnice v Trnave o výstavbu interného pavilónu. Anton Fürbeck, župný technický referent poukázal na doterajšie postupné nekoncepčné zastavovanie areálu nemocnice jednotlivými budovami a navrhoval, aby sa na základe stavebného programu, ktorý predložilo riaditeľstvo župnej nemocnice, zadala súťaž na vypracovanie ideového náčrtu na budúce rozšírenie celej nemocnice, podľa ktorého by sa ustálilo situovanie pavilónu pre interné choroby. Prítomní členovia výboru sa nevedeli dohodnúť na tvare interného pavilónu, aby sa čo najlepšie využila plocha a slnečná orientácia. Karol Krčméry, riaditeľ nemocnice odporúčal tvar budovy do L, člen výboru Jozef Pavlát navrhoval obdĺžnikový tvar. Zhodli sa však na tom, že budova nebude obsahovať byty pre personál nemocnice.36 Dňa 11. júna 1927 sa konalo na Župnom úrade v Bratislave druhé zasadnutie stavebného výboru ustanoveného pre novostavbu interného pavilónu v nemocnici v Trnave. Anton Fürbeck predložil koncept rozpisu súbehu na ideový plán, obsahujúci všeobecné podmienky súťaže. Stavebný výbor prijal tento koncept rozpisu s malými zmenami, zredukoval tri ceny za odmenu, súhlasil s navrhovaným zostavením poroty na posúdenie ideových plánov s pozvaním tých architektov, ktoré navrhol Klub architektov na Slovensku, s vylúčením architekta Jiřího Grossmanna, ktorý sa ako člen župnej technickej komisie nemohol zúčastniť na súťaži. Zároveň navrhli pozvať ešte štyroch architektov, Františka Floriansa, Františka Krupku, Friedricha Weinwurma a Artura Szalatnaya. Zaujímavosťou je, že riaditeľ nemocnice Karol Krčméry odmietol odmenu za účasť v porote.37 Komisia trnavskej župnej nemocnice podala v roku 1927 žiadosť, aby mesto Trnava podporilo zámer bratislavskej župy postaviť v trnavskej nemocnici interný pavilón,

35 Tamže, s. 426 – 430. 36 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 215, č. j. 15739/1927. 37 Tamže.

ktorého cena výstavby nemala presiahnuť 3 milióny Kč a mestu Trnava navrhla prevziať garanciu do výšky 1,5 milióna Kč. Mestský zastupiteľský zbor sa jednohlasne uzniesol na tom, že v zásade podporuje výstavbu pavilónu pre vnútorné choroby, počká však na plán a rozpočet, až potom rozhodne o miere podpory.38 V roku 1928 sa začala výstavba nového pavilónu pre interné choroby na novom pozemku za potokom Trnávka. Lenže 1. júla 1928 vzniklo krajinské zriadenie a odborní pracovníci Krajinského úradu nepovolili na danom mieste takú rozsiahlu budovu. Preto sa stavba zastavila a neskôr zrušila.39 Krajinská nemocnica pokračovala vo výstavbe až v roku 1933. Požiadala Okresný úrad v Trnave o výstavbu interného pavilónu, administratívnej budovy a prestavbu chirurgického pavilónu. Ten povolil všetky stavebné činnosti výmerom zo 17. augusta 1933. Výstavbu zastrešoval Krajinský úrad v Bratislave a vykonávala ju Slovenská krajina pod dozorom štátneho personálu.40 V publikácii mesta Trnavy z roku 1938 sa uvádzajú konkrétne mená staviteľov a architekta: „V roku 1933-35 bola stavaná pod vedením (staviteľa) inž. Žigmunda Picka a staviteľa Osyku nová nemocnica ,interný pavilon‘, ktorej plány zaslal z Prahy dr. inž. Stockar. ‚Interný pavilon‘ zodpovedá priestorovému riešeniu. Bolo využité slnečných strán v záujme chorých. Navrchu je otvorená terasa a kryté lehárne. Po stránke architektonickej zaujme monumentálne široké schodište so vstupnou halou a priestranné chodby. Zvláštnosťou sú rohové slnečné balkóny, takže priestor je slohovo a účelne využitý.“41 Český architekt Rudolf Stockar navrhol tiež kúpeľnú budovu Palace v Sliači (1925), nemocnicu v Trenčíne (1926) a nemocnicu v Levoči (1927). Pri príležitosti podania žiadosti o užívanie interného pavilónu vznikla zápisnica spísaná na Okresnom úrade v Trnave, ktorý zastupoval komisár Jozef Rusnák a za stavebnú správu krajinskej nemocnice bol prítomný Žigmund Pick. Stavebný program sa delil na dve časti. Najskôr vznikla stavba administratívnej budovy a východné krídlo interného pavilónu v júli 1934. Druhé krídlo interného pavilónu a prestavba chirurgického pavilónu pokračovali následne a dokončili sa 31. decembra 1935.42 Výstavba škôl a zdravotníckych zariadení v Trnave závisela od ich vedenia, od nadriadených úradov, teda zriaďovateľov škôl a zdravotníckych inštitúcií, od štátnych úradov, kompetentných v otázke štátnej podpory budovania verejne prospešných stavieb. Podľa prístupných archívnych materiálov vidno, že výstavba škôl sa v Trnave i trnavskom okrese naplno rozprúdila až v roku 1927, keď vznikla prvá novostavba štátnej ľudovej školy v Trnave a v trnavskom okrese sa začali stavať školy v obciach. Súviselo to zrejme so štátnym zámerom postaviť alebo aspoň začať stavať do roku 1928, teda do 10. výročia vzniku ČSR, čo najvyšší počet škôl. Rozvoj pravdepodobne umožnil aj zákon o stavebnom ruchu z roku 1927.

38 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 215, č. j. 9997/1927. 39 ROTH-TRNAVČAN, Vývoj soc.-zdravot. činnosti, c. d., s. 426. 40 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 298, č. j. 7246/36. 41 MANDEL, Umenie po prevrate, c. d., s. 314. 42 ŠA v Trnave, f. OÚ v Trnave, š. 298, č. j. 7246/36.

Markantnejší sa javí rozmach výstavby a adaptácie budov patriacich Župnej (Krajinskej) nemocnici v Trnave. Dostupné pramene deklarujú, že stavebné a rekonštrukčné práce v nemocnici prebiehali v období rokov 1924 – 1938 takmer nepretržite. Pre obyvateľov mesta i okresu sa tiež zlepšila zdravotná starostlivosť vybudovaním Okresnej nemocenskej poisťovne. Situácia však bola ovplyvnená možnosťami finančných zdrojov, ale aj komunikáciou medzi jednotlivými zodpovednými úradmi. Mnohé projekty výstavby škôl a zdravotníckych zariadení sa iniciovali v medzivojnovom období, ale reálne sa dokončili až v neskoršom čase.