Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


1943. Sťažnosť trnavských radikálov Alexandrovi Machovi, hlavnému veliteľovi H.G

5. 10. 2013

 

 

     Salzburské rokovania z konca júla 1940 znamenali v dejinách 1. Slovenskej republiky zásadný prelom. 28. júla si pozval Adolf Hitler Jozefa Tisa, Vojtecha Tuku a Alexandra Macha a nanútil prezidentovi zmeny vo vláde v prospech radikálov reprezentovaných Machom a Tukom. [1] Nemci totiž už dlhší čas s nevôľou sledovali vývoj na slovenskej politickej scéne a rozhodli sa zasiahnuť. [2] Z kľúčových rezortov bol odstavený Ferdinand Ďurčanský a ministerstvo vnútra a zahraničia si prerozdelili Mach s Tukom.

 

        Krátko po salzburských rokovaniach bola Hlinkova garda (HG) opäť na výslní. Mach okrem toho, že mu bolo udelené ministerstvo vnútra zasadol opätovne na stoličku hlavného veliteľa HG, z ktorej bol po májových udalostiach roka 1940 odvolaný a nahradený Františkom Galanom. [3] Už krátko po Salzburgu rozvinul spolu s Tukom boj za národnosocialistické idey proti „klerikálnemu táboru okolo prezidenta Tisa“. [4] Radikáli sa cítili v tomto čase natoľko silní, že sa pokúsili ovládnuť dokonca aj stranícky aparát. [5] Hoci sa im to nakoniec nepodarilo, prinútilo to Jozefa Tisa k protiútoku. [6] Boj o moc a lavírovanie na hrane nemeckej priazne sa stalo hlavou črtou nasledujúceho obdobia. [7]

 

        Vzťahy vo vedení štátu sa prejavili aj na regionálnej úrovni. Aj tam prebiehal boj medzi radikálmi a „umiernenými“ o to, ktorá zo strán bude mať v konkrétnom meste či obci navrch. Navonok sa tento súboj prezentoval ako boj medzi gardou a stranou, pričom sa doň v jednotlivých prípadoch mohli zapojiť predstavitelia nemeckej menšiny, stojaci poväčšine na strane gardistov. Predstavitelia Tisovho tábora kritizovali radikálov najmä za prílišnú horlivosť a prechmaty, aké boli častým javom pri prevádzaní protižidovských nariadení. Radikáli naopak podrobili kritike podľa nich priveľmi opatrnú politiku straníckych predstaviteľov pri „riešení židovskej otázky“, ako aj pomalé napredovanie v sociálnej oblasti. Skrytým impulzom bolo ale najmä prerozdelenie židovského majetku do slovenských rúk, o ktoré čiastočne bojovali predstavitelia na oboch stranách. Ideológia národného socializmu sa v tomto boli stala oboma stranami používaným tromfom, cez ktorý sa snažili podložiť svoje dožiadania adresované vyšším miestam.

 

         Z dôvodu zaistenia vplyvu na rozhodujúcich miestach regionálnej správy sa radikáli najmä v počiatočnom období krátko po salzburských rokovaniach snažili dosadiť na vplyvné miesta svojich ľudí. Nie je to len prípad Trnavy, podobné impulzy boli na prelome rokov 1940–1941 bežné aj v iných mestách. [8] Trnavský príklad je však modelovým. Na jeho základe sa dá vykresliť snaha radikálov o zmeny v rozhodujúcich funkciách nielen vo „vysokej politike“, ale aj v konkrétnom meste či obci. Jednou z príčin zvýšenej aktivity radikálov bol akiste aj fakt, že v tomto období ešte vkladali nádeje do Alexandra Macha, ktorý podľa ich názoru mohol z pozície ministra vnútra zakročiť vo viacerých otázkach, personálne zloženie regionálnych štruktúr nevynímajúc. Postupom času však jeho kredit v radoch gardistov slabol. V jednej nemeckej správe z augusta 1943 sa napríklad doslovne píše, že „Mach je už dlho odbavený (...) a je Tisovou hračkou“. [9] Nádeje, ktoré do neho časť gardistov po Salzburgu vkladala sa totiž nenaplnili. Salzburg znamenal v ich očiach možnosť dostať Hlinkovu gardu na pozície, kam podľa nich patrila, hlboko sa však sklamali. Podľa ich vlastných slov „Konferencia v Salzburgu vzbudzovala veľa dôvery a nádejí medzi starými bojovníkmi. Opreteky hovorili sa zvučné reči, všelijaké nár. soc. programy sa prednášali, no v skutočnosti však nezmenilo sa absolútne nič“.[10] Aj v Trnave zostalo napriek sťažnostiam gardistov všetko po starom. Hoci sa o spor zaujímala aj Ústredňa štátnej bezpečnosti, na základe ktorej požiadania okresný náčelník sčasti potvrdil tvrdenia radikálov, [11] zmenu vo funkcii vládneho komisára mesta priniesol až rok 1943. František Orlický rezignoval na svoju funkciu a uvoľnil miesto pre svojho nástupcu. Posledným mešťanostom Trnavy bol menovaný Dr. Pavol Bagin, verejný notár a od roku 1942 aj predseda okresnej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Jeho uvedenie do funkcie sa však uskutočnilo až 16. mája 1944 počas slávnostnej schôdze nového mestského zastupiteľstva na radnici. [12] V tomto čase však už radikáli boli z diania v štáte do značnej miery odstavení.

 

   

DOKUMENT

 

 
  Slovutný pán Alexander Mach, minister vnútra a hlavný veliteľ gardy v Bratislave. [13]

 

    Národne socialistický program nového Slovenska vyžaduje, aby na každom zodpovednom mieste bol človek, ktorý z osobných a hmotárskych chúťok nezabúda na národnú pospolitosť a dáva garanciu, že i v budúcnosti bude čistý a pre národný celok pracujúci jednotlivec.

 

   Náš národný program nového Slovenska na každého vedúceho funkcionára kladie tak široko rozvetvené povinnosti, ké vyžadujú celého chlapa, všetky jeho schopnosti, vedomosti a všetok jeho čas.

 

     Takouto funkciou je aj úrad vládneho komisára mesta Trnavy a jeho zástupcu.

 

    Občania Trnavy s poľutovaním musia konštatovať, že kým iné mestá v slobodnej Slovenskej republike kvitnú, tvoria, bunie v nich život, Trnava žije zo starých projektov, ale tvoriť nové hodnoty, pritvárať k Trnave nové hodnotné inštitúcie a podniky nie je času, lebo ľudia, ktorí by sa mali o blaho obyvateľstva starať, sú preťažení desiatkami úradných, poloúradných a súkromných funkcií.

 

    A tak naše 25 tisícov počítajúce bohaté mesto zostáva za menšími, chudobnejšími mestami. [14] Negatívne výsledky neblahého tohoto stavu sú verejnými žalobcami tohoto škodlivého systému.

 

    Pán vládny komisár mesta Trnavy Dr. František Orlický [15] pre velkú svoju 1 / zaujatosť v rôznych podnikaniach a podnikoch nemá času vybavovať mestské záležitosti. Tak Trnava bola posledná, ktorá zmenila bývalé české pomenovanie ulíc /Tyršová, Sokolská/. [16] Za vedenia pána vládneho komisára vydávané boly mestským úradom 2/ svedectvá domovskej príslušnosti židom /Arnošt Goldschmiedt, slobodnomurár a iní/ Klasickým príkladom nedostatočnej strostlivosti o životné záujmy 3/ Slovákov v Trnave javí sa aj v tom, že za vnútených správcov židovských živnostenských podnikov a za dočasných správcov židovských domov obídením strany menované boly aj osoby verejne protislovenského smyšlania, hoci boli podané žiadosti plnekvalifikovaných Slovákov. Ani pán vládny komisár, ako predseda strany, ani jeho zástupca, ako predseda strany „nemali času“, aby na ÚHÚ [17] zakročili a vynútili svojím politickým vlivom a váhou svojho úradného postavenia nápravu. Záujemci Slováci museli si shánať protekciu vlivných osôb mimo Trnavy, aby ich zjavné poškodenie sa aspoň čiastočne napravilo. [18]
4/ Okatá krivda sa deje Slovákom aj pri akcii presťahovania Židov z určitých ulíc. [19] Kým vo vnútornom meste uvolnia sa hnilé, zapelešené židovské byty pre arijcov, nebolo zakázané, aby sa Židia obsadili najkrajšiu štvrť mesta, modernú a po prevrate vystavenú „Spiegelsál“, kde sú zdravé, suché. hygienickým požiadavkám dneška zodpovedné byty. Teda aj z prevedenia dobre mysleného vládneho] nariadenia majú trnavskí árijci skôr škodu, lebo Židia majú možnosť sa dostať do lepších bytov.
5/ Poradný sbor mesta [20] pre veľkú zaujatosť komisára a neschopnosť jeho zástupcu schádza sa tak dvakrát ročite /od novembra 1938 dosiaľ snáď 6 krát/ no
6/ väčší hriech je to, že nemecká strana vôbec nie je zastúpená na radnici hoci za starej éry mali svojho riadne voleného zástupcu. Miesto nich však povolaní boli okrem iných „obrargaláši“ [21] dr. A. Palkovič, dr. V. Šuran [22] a C. M. Mazúr, ktorý až do októbra 1938 nezabudol si nikdy pripať sokolský odznak. [23]
V októbri 1938 želal si národný výbor [24] za vládneho komisára osobu, od ktorej očakával, že sa plne venuje najbohatšiemu no najzanedbanejšiemu mestu Slovenska. Zvolil pána dr. F. Orlického, ktorý aj slávnostne prisľúbil, že celé svoje ja obetuje povzneseniu mesta. Sľub ostal sľubom, lebo po vymenovaní za vládneho komisára, súc zavalený toľkými funkciami, že zo slávnostného sľubu ostalo iba to, že do úradu 7/ chodí ani nie denne na pol prípadne na jednu hodinku.
8/ So všetkým spolieha sa na svojho zástupcu p. Františka Ondruša, mäsiara a údenára, od 6. októbra] 1938 zbohatlého človeka. [25] Pohoršenie v meste nad jednaním pána zástupcu vládneho komisára je veľké, lebo hoci pred 6. októbrom nemohol vyplatiť ako mäsiar ani pol bravka, dnes kupuje
9/ role a dom, s tisícovkami sa rozhadzuje, častejšie sa opíja, navštevuje nočný podnik pochybnejpovesti /Wágner/ a vzbudzuje pohoršenie obyvateľstva v illuminovanom stave.
10/ Tento pán Ondruš v máji 1940 ako dajaký vyšetrujúci sudca za zaslané telegramy dôvery odstúpivšiemu hlavnému] veliteľovi HG pánovi] ministrovi Machovi, chcel okresného] veliteľa] HG E. Rotta a zástupcu miest. veliteľa HG J. Oršulu pred výborom miestnej] organizície] "vlastizradcov" biľagovať a hnať pred žandárov. [26]

 

     Nespokojnosť a nedôvera voči menovaným nevyviera len z gardistov, ale aj z ostatných poplatníkov-obyvateľov mesta Trnavy. Keďže by musela kus zodpovednosti snášať aj Hlinkova garda, gardisti v obidvoch osobách dôvery ani viery nemajú, že by národno socialistické myšlienky [27] previesť čo len v najmenšiom vedeli a najmä chceli, žiadame, aby obidvaja z ich miesta boli odvolaní, a na ich miesta postavení boli gardisti, alebo národne soc. zmyšľajúci a pracujúci jednotlivci, ktorých osobnosť by bola zárukou, že mesto Trnava bude národne uvedomelé a chudobní občania podľa zásad národného socializmu zamestnaní a zabezpečení. [28]

 

     Aby sa veľmi nepriaznivá disharmónia medzi obyvateľstvom a vedením mesta zrušila, považujeme za žiaducé, aby za vládneho komisára mesta Trnavy bol menovaný okresný veliteľ HG Eugen Rott, [29] ktorý pre túto verejnú funkciu obdrží ako odborný učiteľ stálu dovolenú a tak sa môže plno venovať za spolupráce gardistov tunajším mestským bolestiam a činnosti HG.

 

    V očakávaní prajného riešenia záležitosti, sme s našim " Na stráž! "

 

    Za činovníkov H G v Trnave:

 

Jozef Legény, miestny veliteľ.
Jozef Oršula, zástupca miestneho veliteľa
Štefan Kolenčík, I. pobočník miestneho veliteľa
Jožo Zemko, osobný] referent] OVHG.
Jožo Meravý, výcvikový] referent] OVHG.
Jozef Baxa, zpravodajský referent MVHG. [30]
Alexander Flóriš starší hospodársky referent MVHG.
Alexander Flóriš mladší propagačný referent
Dr. Jožo Útrata, za Slov. Nem. spoloč.
Minkus Major a. D. Deutsche Partei, Tyrnau

 

 

(Pozn.: Dokument bol publikovaný v časopise Pamäť národa 4/2009.)

 

 
 

Poznámky:

 

    [1] Prepis zápisnice z rokovaní pozri Národní archiv České republiky Praha (NAČR), fond (f.) 136, škatuľa (šk.) 13, 208024–208029. Pozri aj tamže, 208103. Správa Bernarda z 22. 7. 1940. Porovnaj LIPTÁK, Ľ.: Príprava a priebeh salzburských rokovaní roku 1940 medzi predstaviteľmi Nemecka a slovenského štátu. In: Historický časopis, ročník (roč.) 13, 1965, číslo (č.) 3.
[2] NAČR, f. 136, šk. 13, 208110. Bernardova správa Zahraničnému úradu v Berlíne z 25. 6. 1940. Hans Bernard v inej svojej správe doslova napísal, že by bolo vhodné pripomenúť Slovensku, že „jedine naše priania sú smerodatné“. Tamže, 208113. Bernardova správa Zahraničnému úradu Berlín z 25. 6. 1940. Zjavne tým naznačil, že Nemecko nestrpí svojvoľné slovenské zásahy v politickej oblasti.
[3] SOKOLOVIČ, P.: Hlinkova garda 1938–1945. Bratislava 2009, s. 248–256.
[4] NAČR, f. 136, šk. 13, 208072–208073.
[5] BAKA, I.: HSĽS od 6. októbra 1938 do salzburských rokovaní v lete 1940. In: LACKO, M. (zost.): Slovenská republika očami mladých historikov II. Bratislava 2003, s. 37.
[6] Tamže. Tábor Jozefa Tisa inicioval zákon o vodcovskom princípe, ktorý sa pravdepodobným zásahom Nemcov síce nezrealizoval, ukázal však, že prezident radikálom nemienil donekonečna ustupovať.
[7] Jozef Tiso začal mať neskôr nad radikálmi a gardou navrch. Podľa jednej správy „sa šikovným manévrovaním podarilo Vodcovi HSĽS Dr. Tisovi prispôsobiť HG k HSĽS. Teraz trenice sú už pomerne malé medzi HG a stranou. Vďaka tomu, že hitlerovsky orientované elementy boli postupom času vyšibované zo strany tak z HG, takže strana a HG sú si zložením i ideou podobné“. SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm C–971. Nedatovaný materiál s názvom „Začiatok Rodobrany“. NAČR, f. 136, šk. 1, 11863–11864. Weiszäckerova správa pre Zahraničný úrad v Berlíne zo 7. apríla 1942.
[8] Predkladaný dokument je s istotou z tohto obdobia. Je v ňom totiž ako okresný veliteľ HG spomínaný Eugen Rott, ktorý bol v roku 1941 z funkcie odvolaný a nahradený Dr. Vendelínom Šuranom. Štátny archív (ŠA) Bratislava, f. Ľudové súdy v bratislavskom kraji, Okresný ľudový súd (OĽS) Trnava, 16/46 Eugen Rott.
[9] V origináli Spielball. Pozri SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm C–971. Správa SD z 27. 8. 1943. [10] Tamže. Nedatovaný materiál s názvom „Začiatok Rodobrany“.
[11] ŠA Bratislava, pobočka (p.) Trnava, f. Okresný úrad (OÚ) v Trnave 1923–1944, 373, 140, 1283/1941 prez. List ÚŠB Okresnému úradu v Trnave z 25. 6. 1941, List Okresného úradu v Trnave ÚŠB z 13. 10. 1941.
[12] ĎUROVKOVÁ, D.: Spoločensko-politický vývoj v Trnave v rokoch 1938–1945. Diplomová práca. Trnava: Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2004, s. 39.
[13] Podčiarknuté vety a slová v texte sú podľa originálu.
[14] V období Slovenskej republiky bola Trnava po Bratislave druhým najväčším slovenským mestom s 23 481 obyvateľmi. V roku 1940 však mesto vykazovalo už 25 183 obyvateľov, čo mohlo byť spôsobené okrem iného aj príchodom utečencov z Maďarska, ktorí boli de facto prinútení presťahovať sa na Slovensko a prílevom časti vidieckeho obyvateľstva. ŠA Bratislava, p. Trnava, f. OÚ v Trnave 1923–1944, 372, 127, 1541/1939 prez. [15] František Orlický bol za vládneho komisára vymenovaný po odvolaní „starého“ zastupiteľského zboru mesta (rozpustené bolo 20. 10. 1938). Nové Slovensko, 29. 10. 1938, s. 2. Do tohto času bol od obecných volieb 22. mája 1938 1. miestostarostom. Porovnaj Pamätná kniha mesta Trnavy, s. 24. Kniha je uložená v ŠA Bratislava, p. Trnava.
[16] Radikáli z radov Hlinkovej gardy, ale i nemecká menšina s nevôľou pozorovali, že mnohé trnavské ulice aj niekoľko mesiacov po vzniku slovenskej samostatnosti niesli názvy po Masarykovi či Benešovi. Atmosfére doby a tlaku samozrejme podľahla aj Trnava. Najmä rok 1939 bol bohatý na premenovávania ulíc po osobnostiach reprezentujúcich slovensko-nemecké priateľstvo alebo napojených na slovenskú štátnosť. 18. 4. 1939 napríklad vládny komisár mesta zrušil názov Pribinovej ulice (ktorá bola paradoxne krátko predtým premenovaná z Masarykovej) na Ulicu Adolfa Hitlera. Vo svojom vysvetlení udal, že najkrajšiu ulicu v meste pomenoval po „veľkom vodcovi a kancelárovi Nemeckej ríše“ pri príležitosti jeho narodenín najmä ako prejav úcty a vďaky za jeho priateľstvo a ochranu slovenského národa. ŠA Bratislava, p. Trnava, f. Mestský úrad (MsÚ) Trnava, šk. 7, 9431/1939 adm. Podobne bola bývalá ulica Dr. Milana Hodžu pomenovaná po Vojtechovi Tukovi a po Štefanovi Mikušovi, ktorý sa preslávil položením svojho života na ochranu Hlinku počas zhromaždenia ľudovej strany v Trnave, bola premenovaná Poľná ulica. Tamže, 20706/39 adm. Výmer vládneho komisára mesta Trnavy z 17. 9. 1939.
[17] Ústredný hospodársky úrad.
[18] Ukážkovým príkladom je gardista Jozef Bílik-Záhorský, v prospech ktorého intervenoval v majetkových záležitostiach sám Mach. Viac pozri SOKOLOVIČ, P.: „Kariéra“ protižidovského radikála z Trnavy. In: Pamäť národa, roč. 5, 2008, č. 3, s. 33–46.
[19] Na základe rozkazu z 12. decembra 1940 nariadilo HVHG miestnym veliteľstvám do 20. decembra spísať zoznamy s návrhmi ulíc, z ktorých by sa mali podľa nich vysťahovať Židia. SNA, f. 604, 604–99–8. Rozkaz OVHG Bratislava vidiek zo 17. 12. 1940. Židia mali pritom už od 4. novembra 1940 zakázané bývať na Hlinkovom a Hitlerovom námestí v Bratislave, neskôr boli nariadenia ešte sprísnené. Úradné noviny, roč. 1940, 9. 11. 1940.
[20] Poradný zbor sa skladal zo siedmych komisií – kultúrno-propagačná (aj pre cestovný ruch), stavebná a regulačná, hospodárska, finančná a podniková, sociálna, právnická a letopisecká. ŠA Bratislava, p. Trnava, f. MsÚ, šk. 7, 811/39 adm.
[21] Argaláš – agrárnik. Člen agrárnej strany, ktorá sa v októbri 1938 „vliala“ do HSĽS – Strany slovenskej národnej jednoty.
[22] Trnavský advokát, funkcionár HG (miestny aj okresný veliteľ HG v Trnave), najmä v období po Salzburgu perzekvovaný svojimi podriadenými. Napriek svojim funkciám v HG nezdieľal radikalizmus niektorých gardistov, s ktorými prichádzal do častých konfliktov. SOKOLOVIČ, P.: Posalzburské dozvuky: Perzekúcia okresných veliteľov HG (na príklade Trnavy). In: SOKOLOVIČ, P. (zost.): Od Salzburgu do vypuknutia povstania . Bratislava 2009.
[23] Sokol bol celoštátnou organizáciou, ktorá mala v autonomistických kruhoch pred rokom 1938 sčasti istý dešpekt. Ľudáci sa združovali najmä v slovenskej odnoži organizácie Orol. Pozri SOKOLOVIČ, P.: Hlinkova garda 1938–1945. Bratislava 2009, s. 24–25.
[24] Trnavský národný výbor fungoval od 12. 10. 1938 do 10. 1. 1939. O trnavskom výbore pozri viac SOKOLOVIČ, P.: Národný výbor v Trnave a jeho vzťahy k Hlinkovej garde v roku 1938. In: DUCHOŇ, M., VARŠO, I., LACKO, M. (zost.): Historické rozhľady II. Trnava 2005, s. 157–174.
[25] František Ondruš bol člen HSĽS, v roku 1938 predseda Národného výboru v Trnave, neskôr zástupca vládneho komisára mesta.
[26] Po odvolaní Macha z funkcie hlavného veliteľa HG a jeho nahradení Galanom sa konala v Ružomberku porada gardistických veliteľov, ktorí vyjadrili svoju vernosť Machovi. Eugen Rott bol jedným zo signatárov podporného stanoviska k Machovmu zotrvaniu na stoličke hlavného veliteľa HG. V liste okrem iného píšu: „Podpísaní župní a okresní velitelia HG týmto Ti slávnostne sľubujú, že stoja oddane s Tebou pri každom tvojom kroku, ktorý podnikneš v záujme lepšej budúcnosti nášho samostatného štátu, presne budú plniť každý Tvoj rozkaz pre krajší zajtrajšok Národa (...) len s tebou chceme bojovať a zvíťaziť. Tedy viacej ako inokedy „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“ Na stráž!“ SNA, f. 604, 604–60–5. Memorandum gardistických veliteľov Machovi z 19. 5. 1940 s podpismi funkcionárov HG.
[27] Po salzburských rokovaniach sa národný socializmus stal symbolom nasledujúceho obdobia a jablkom sváru medzi tzv. Tisovou a Tukovou skupinou. Pozri napr. SNA, f. „S“, S–47–1/ 160–167. Radikáli ho často využívali ako argument proti Tisovmu konzervativizmu. Viac SOKOLOVIČ, P.: Hlinkova garda 1938–1945.
[28] Sociálna otázka bola nosnou časťou národnosocialistickej ideológie aplikovanej na slovenské pomery. Pozri NAČR, f. 136, šk. 13, 208176–208179. Správa nemeckého vyslanectva v Bratislave z 22. 5. 1940.
   [29] E. Rott bol krátko po Salzburgu paradoxne odvolaný z funkcie a nahradený V. Šuranom, ktorý je v dokumente taktiež kritizovaný.
[30] Jozef Baxa bol členom rozpustenej Rodobrany. V roku 1938 sa stal predsedom 1. organizácie HG. Jeho meno sa objavuje pri množstve protižidovských akcií. Napríklad z výpovede Dr. Eugena Wagnera je celkom zjavná snaha Baxu o vlastný prospech na úkor Židov. Keď bol Wagner po Veľkej noci roku 1939 zaistený a držaný vo väzbe, Baxa mu ponúkol obchod, podľa ktorého by výmenou za prepustenie musel vyplatiť 5 000 korún a kúpiť sud benzínu. Ak by odmietol, mal byť vydaný nemeckým jednotkám operujúcim v okolí Trnavy. Podľa obžaloby na ľudovom súde bral od Židov úplatky dokonca až vo výške 10 000 korún. ŠA Bratislava, f. Ľudové súdy v Bratislavskom kraji, OĽS Bratislava, 434/48 Jozef Baxa.
Jožo Útrata je meno Jozefa Bányaia, predsedu Slovensko-Nemeckej spoločnosti. Po Salzburgu si údajne na naliehanie Macha nechal zmeniť meno po svojej starej mame. O Jozefovi Bányaim pozri viac SOKOLOVIČ, P.: Jozef Bányai – lekár funkcionárom Hlinkovej gardy. In: Pamäť národa, roč. 6, 2009, č. 2, s. 4–16.
Mjr. Wilhelm Minkus bol dôverníkom SD, vodcom trnavských Nemcov, resp. DP a podpredsedom Slovensko-Nemeckej spoločnosti.

Autor: PhDr. Peter Sokolovič, PhD.| Vydané 03. 12. 2011

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.